Herečka Marianna Mackurová je rodáčka zo Žiliny. Je absolventkou odboru bábkoherectva na VŠMU v Bratislave. Členkou umeleckého súboru Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici je už od roku 1994. Pôsobila aj v gynokritickom štúdiu T.W.I.G.A. (2007 – 2017), ktoré založila a dramaturgicky aj režijne viedla Iveta Škripková.

Mackurová bola od začiatku jej profesionálnej kariéry oceňovaná Cenou literárneho fondu za herecké výkony. Poslednú cenu získala za herecký výkon v inscenácii Krásna Helena? v réžii Zoje Zupkovej. Jej vášňou je aj dabing. Aktuálne pôsobí aj v rozhlase, televízii a v Štátnej opere v Banskej Bystrici.

Rada hrá pre deti, mladých ľudí i dospelých. Vyniká pevným temperamentom a hereckou flexibilitou. Spomedzi jej najnovších inscenácií možno zmieniť originálnu japonskú rozprávku z pera Jošitoma Imae o inakosti pod názvom O Medúzke (2023) v réžii Zoje Mikotovej a drastický príbeh z čias sovietskeho impéria autorky Svetlany Alexijevič Časy zo secondhandu. Koniec červeného človeka (2024) v réžii Mariána Pecka.

Z inscenácie Časy zo secondhandu (foto: Ddodo Šamaj)

Momentálne je v skúšobnom procese inscenácie Dcéry nebohého plukovníka, ktorý režijne pripravuje Iveta Škripková v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Premiéra je naplánovaná na 19. júna 2024.

Prečo sa Marianna Mackurová rozhodla pre kariéru herečky? Ako jej život zmenili rodovo citlivé štúdiá? A aké má spomienky na svoje ikonické inscenácie? Aj to približuje tento rozhovor.

Pre mnohých a mnohé býva odbor bábkoherectva dodnes až druhou voľbou po činohernom herectve. Ako to bolo vo vašom prípade? Vždy ste túžili po kariére bábkoherečky?

Divadlo prišlo do môjho života náhodou. Bola som dosť náročné a uletené dieťa. Lákalo ma všetko čomu som sa mala vyhýbať (úsmev). No najradšej som sedávala v kine. Oco robil pár rokov premietača, tak som mala vstup voľný (úsmev). Hltala som všetko. Dodnes milujem chodiť do kina… Keď som končila strednú školu, bol čas sa rozhodnúť, kam smerovať ďalej. Na VŠMU ma nahovoril Vlado Šupka, ktorý viedol literárno-dramatický odbor v Žiline, kde som niekoľko rokov chodila. Povedal, že „alternu“ si zamilujem a nájdem tam všetko. Veľmi som nerozmýšľala, keďže termín už horel… (úsmev). Podala som si prihlášku, urobila skúšky a bola som na škole.

„DIVADLO PRIŠLO DO MÔJHO ŽIVOTA NÁHODOU.“

Z inscenácie Panoptikum hrôzy (foto: Dodo Šamaj)

Ako si spomínate na priebeh talentových skúšok na bábkoherectvo?

Bolo to už dávno, ale doteraz mám v pamäti Paľka Mikulíka ako ma upokojoval a dodával odvahu. Na prijímačky som si mala pripraviť etudu. Vymyslela som si taký absurdný dialóg o smrti. Moje Ja plné osobností, ktoré zosobňovali moje ruky viedli navzájom schizofrenický trialóg. Pár ľudí v komisii na mňa zvláštne pozeralo. Bolo mi povedané, že som taký surový živel a… zobrali ma (úsmev).

„BOLO MI POVEDANÉ, ŽE SOM TAKÝ SUROVÝ ŽIVEL…“

Kto vás počas umeleckého štúdia najvýraznejšie formoval a prečo?

Čo sa týka pedagógov, každý jeden z nich sa ma dotkol a zanechal nejakú stopu. Milovala som prednášky o divadle s Jankom Jaborníkom. Ondro Šoth a jeho prístup k telu bol pre mňa takisto fascinujúci. Formovali ma najmä ľudia „zvonka“. Priatelia, divadelníci, výtvarníci, ktorých som spoznala na škole i mimo nej. Vďaka ich skúsenostiam a talentu som spoznávala divadelný svet.  Bolo to intenzívne obdobie. Vykročila som na úplne novú cestu…  

Z inscenácie Fotobatolárium (foto: Lea Vitkovská)

Vaša prvá skúsenosť s BDnR súvisí s inscenáciou Leonce a Lena (1994), s ktorou ste tam hosťovali ešte za študentských čias. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bolo to naše absolventské predstavenie. Keď sme začali skúšať, ostala som pohltená charizmatickým režisérom, ktorý ma absolútne vtiahol do svojich obrazov, sveta a divadla. Poskladal nádherný koncept predstavenia. Viedol nás inšpiratívne a zároveň sme cítili jeho dôveru. Ten zážitok mám doteraz pod kožou. Pamätám si, ako mi povedal, aby som sa postavila do stredu javiska, rozpažila si ruky a začala sa točiť tak, až prestanem vnímať okolie…

Vtedy som sa do toho pustila bez akéhokoľvek rozmýšľania, tak veľmi som mu dôverovala. Cítila som voľnosť, ale potom aj veľkú bolesť hlavy (úsmev). Aj takto sme hľadali postavu Leny z kráľovstva Pipi. Ale celé to obdobie bola úžasná skúsenosť. Veľa sme debatovali… Niekedy tak intenzívne, že sme zabúdali na čas. Spoznala som skvelých ľudí, divadelníkov, kolegov, ktorí nás hneď prijali medzi seba akoby sme tam patrili odjakživa (úsmev).

„PAMÄTÁM SI, AKO MI POVEDAL, ABY SOM SA POSTAVILA DO STREDU JAVISKA, ROZPAŽILA SI RUKY,  A ZAČALA SA TOČIŤ TAK, AŽ PRESTANEM VNÍMAŤ…“

Z inscenácie Dve rozprávky na brušku (foto: Dodo Šamaj)

Po riadnom nástupe do BDnR bola vašou ďalšou ikonickou inscenáciou Neplač, Anna (2000), ktorá sa príležitostne hráva doteraz. Ako ste vnímali proces  tvorby tejto inscenácie?

Neplač, Anna bola uvedená v rámci výnimočného projektu Šamanky. Bolo to vzácne spojenie Univerzity Mateja Bela a Divadla na Rázcestí. Milujem, keď sa spájajú ľudia z rôznych profesií, ale aj žánre ako také. Myslím si, že je to neskutočne obohacujúce. Inscenácia Neplač, Anna bola posledná časť trilógie Šamanky. Po prvom prečítaní textu som vedela, že Iveta Škripková je majsterkou hry so slovom.

Potom prišla predstava majstra režiséra, naskladal obrazy tmy a svetla, ktoré do seba pasujú tak ako keď zopneš ruky pri modlitbe. Cítila som, že vzniká niečo vzácne. Počas procesu sme intenzívne debatovali o téme násilia, agresivite, manipulácii, skrytom zle a možnostiach v nemožnosti, ale aj o živote a víne (úsmev). S témou domáceho násilia som sa intenzívne stretla prvýkrát. Veľmi ma to zasiahlo na všetkých úrovniach. Akí sme necitliví a slepí voči tomu čo sa okolo nás deje…

Neplač, Anna mi prirástla k srdcu. Myslím si, že vzniklo sugestívne divadlo na divadle. Som vďačná za tú príležitosť. Za možnosť konfrontovať sa s reakciami žien aj mužov, ktorý sa neuveriteľne stotožňovali s príbehom, nachádzali paralely a odvahu dokonca zmeniť svoj vlastný postoj k životu i život sám.

Z inscenácie Neplač Anna (foto: Dodo Šamaj)

Ako si spomínate na prvopočiatky spolupráce s umeleckým vedením BDnR? Zmenila sa v niečom oproti projektom, ktoré s nimi realizujete dodnes? Ako vnímate Ivetu Škripkovú a Mariána Pecka ako samostatné osobnosti?

Keď divadlo pôsobilo ešte v starej budove, bolo to ako jazdiť na koni bez sedla. Divoké a vzrušujúce… Veci nemali ostré hrany. Všetko bolo tak zvláštne mäkké a farebné. S príchodom do budovy na Skuteckého ulici to začala byť jazda v sedle. Stále vzrušujúca, no hrany sa vyostrili. Divokosť ustúpila do pozadia a niektoré farby sa vytratili. Vedenie BDnR, pani Ivetu Škripkovú a pána Mariána Pecka vnímam ako výnimočné, vyhranené osobnosti. Sú oddaní divadlu. Snažia sa ho robiť kvalitné a ľudské. Prinášali a prinášajú témy, ktoré sa snažia hľadať nové cesty a inšpirácie. Vytvárajú spoločensko-divadelné projekty a spájajú zdanlivo nespojiteľné.

Pani Škripková je majsterkou slova. Neskutočne krásne vie ohýbať slová, hrať sa s nimi a vytvárať poetické obrazy. Pán Pecko je divadelný mág. Je úžasné čo všetko nachádza pod povrchom slov a vytvára krehké obrazy plné láskavého humoru i sugestívnej temnoty. Som vďačná čo ma naučili a učia… A aj za to, že som sa mohla inšpirovať ich umením.

„…PANI IVETU ŠKRIPKOVÚ A PÁNA MARIÁNA PECKA VNÍMAM AKO VÝNIMOČNÉ, VYHRANENÉ OSOBNOSTI.“

Ako vás ovplyvnila tvorba v gynokritickom štúdiu T. W. I. G. A. ?

Otvoril sa pre mňa svet žien, ktorý tepe pod povrchom. Spoznala som úžasné ženské osobnosti, knihy písané úplne iným spôsobom od Toni Morrison, Sylvie Plath, Virginie Woolf či Mily Haugovej… Zároveň som mala možnosť spolupracovať so ženami – performerkami, ktoré prinášajú nové angažované témy a prekračujú spoločenské hranice. Vedomosti, ktoré som získala a rozprávanie sa o rodovo citlivom divadle, mi otvorili novú perspektívu nazerania na svet.

Začala som intenzívnejšie vnímať a uvedomovať si, ako neslobodne sú zadefinované roly muža a ženy v spoločnosti. Aké vzorce máme kožou a predávame ich ďalej, čím obmedzujeme seba i ostatných. Ako necitlivo používame jazyk. Akí sme slepí voči násiliu a bolesti iných. Ako sa ženy v istom momente stávajú neviditeľnými. Ako si navzájom staviame prekážky na základe predpotopných vzorcov…

Keď som si aj ja uvedomila vlastné uzly, chvíľu som kvôli tomu všetkému balansovala na hrane smútku… Spustilo to proces, ale zároveň sa mi v niečom nesmierne uľavilo. Uvedomila som si, aké je dôležité vytvárať niečo, na čom záleží. Otvárať krehké a obchádzané témy, akou je ženská (umelecká) identita.

„VEDOMOSTI, KTORÉ SOM ZÍSKALA A ROZPRÁVANIE SA O RODOVO CITLIVOM DIVADLE, MI OTVORILI  NOVÚ PERSPEKTÍVU NAZERANIA NA SVET.“

Z inscenácie peneLopa (foto: Dodo Šamaj)

Dodnes spomínate aj na inscenáciu, ktorá vás z toho štúdia najviac vnútorne zasiahla?

Boli to happeningy, ktoré sme robievali aj v spolupráci so ženskými organizáciami, ktoré pomáhajú prekonávať ženám traumy domáceho násilia.  Nezabudnuteľný zážitok bol v Košiciach. Na námestí, na streche sanitiek a pohrebného auta, sme rozprávali príbehy žien, príbehy násilných trestných činov. Celým námestím vtedy zneli sugestívne árie, do toho sa tvorili inštalácie, ktoré znázorňovali rôzne emócie… Nakoniec sme všetci skončili vo fontáne (úsmev). Neskutočná energia. Námestie tepalo jedným srdcom.

Okrem projektov s femínnou a feministickou skúsenosťou ste nedávno realizovali aj výnimočnú inscenáciu O Medúzke (2023) pre deti od 3 rokov v slovenčine a v posunkovom jazyku v réžii hosťujúcej režisérky Zoje Mikotovej, ktorá sa nepočujúcim profesionálne venuje už dlhé roky. Ako s odstupom času hodnotíte túto špecifickú inscenačnú skúsenosť?

Proces bol neľahký. Hlavne zo začiatku, keď sme hľadali, ako prepojiť jazyk počujúcich s posunkovým jazykom. Nechceli sme, aby to bolo predstavenie, ktoré na boku bude niekto prekladať do posunkovej reči. Práve vďaka vzácnym ľuďom, ktorý spolupracovali na tomto projekte sa podarilo nájsť akúsi vizuálno-gestickú komunikáciu, ktorá umožňuje búranie bariér. Naučila som sa posunkovú reč a získala nepočujúcich priateľov, ktorí ma vpustili do svojho sveta o ktorom som si myslela, že je tichý…..ale opak bol pravdou. Svet nepočujúcich je hlučný a plný čierneho láskavého i krutého humoru. Bolo to ako intenzívne objatie.

Z inscenácie O Medúzke (foto: Dodo Šamaj)

Hráte radšej pre deti alebo pre dospelých? Ktoré inscenácie hráte v rámci vášho aktuálneho repertoáru v BDnR najradšej a ktoré sú pre vás stále výzvou?

Najradšej hrám pre všetkých, ktorí majú chuť dívať sa (úsmev). Je jedno, či pre deti alebo pre dospelých. Ale je pravda, že večerné predstavenia sú mi bližšie. Nie som ranné vtáča (úsmev). Mám rada nejednoznačné charaktery s tajomstvom. Výzvou je pre mňa každé jedno predstavenie, kde môžem vyliezť zo svojej komfortnej zóny a hľadať niečo nové.

Túžba ma ženie vpred a strachom som strhávaná späť. Však to, čo ako herečka môžem ukázať, je do veľkej miery i otázkou dôvery iných a šťastia, či takáto možnosť vôbec príde. A keď, prichádza aj výzva. A ktoré predstavenie mám najradšej? Asi to, čo príde (úsmev).

„TÚŽBA MA ŽENIE VPRED, STRACHOM SOM STRHÁVANÁ SPÄŤ.“

Čo vás motivuje venovať sa herectvu dodnes a ako čelíte vyhoreniam?

Divadlo je prchavá záležitosť. Tá stopa je práve v jednom krehkom momente. Zostane v srdci a v mysli. Je pravda, že často pochybujem, či má moja práca zmysel… Avšak som presvedčená, že divadlo a umenie ako také majú obrovský zmysel pre človeka a spoločnosť. Majú moc dotknúť sa a pohnúť niečo v nás. Môžu skultúrňovať a kultivovať spoločnosť i jednotlivcov. Ja divadlo milujem, no na konci sezóny vždy príde chvíľa, keď divadlo nechcem ani vidieť. Potrebujeme si od seba navzájom oddýchnuť… A tak vyrážam na cesty, čo najďalej… Objavujem, ochutnávam a len tak som (úsmev).

„…DIVADLO A UMENIE AKO TAKÉ MAJÚ OBROVSKÝ ZMYSEL PRE ČLOVEKA A SPOLOČNOSŤ.“

Kto je Marianna Mackurová, keď práve nestojí na divadelných doskách?

Som nepokojná duša v pohybe. Idem naproti životu a keď ma niečo trafí, utrhnem sa z reťaze a idem do toho (úsmev).

Z inscenácie Divadlo na konci sveta (foto: Dodo Šamaj)