Slovensko má vo svojej histórii viacero významných medzníkov, keď sa rozhodovalo o budúcnosti slovenského národa. Jedným z nich bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1843 a v roku 1992 sa Deklaráciou o zvrchovanosti rozhodlo o vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Uzákonenie spisovnej slovenčiny

Evanjelická fara v Hlbokom sa do povedomia ľudí dostala predovšetkým po príchode Jozefa Miloslava Hurbana a bola jeho pôsobiskom celých 45 rokov až do jeho smrti v roku 1888. Usporadúvali sa tu porady a schôdzky národovcov, bola dejiskom mnohých historických udalostí.

Pamätným bolo pred 180 rokmi stretnutie Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra v dňoch 11. – 16. júla 1843, keď sa dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia. Na počesť tejto udalosti sa nachádza na fare pamätná tabuľa.

Predstavitelia mladej generácie evanjelických vzdelancov (štúrovci) prerokovali podobu spisovného slovenského jazyka. Jeho základom sa stalo stredoslovenské nárečie, ktoré považovali za najrozšírenejšie medzi slovenským obyvateľstvom, a tým aj najprijateľnejšie. Vybrali jazyk ľudových vrstiev aj preto, aby povýšili kultúrnu a vzdelanostnú úroveň všetkých Slovákov.

Prostredníctvom kodifikovania spisovnej slovenčiny štúrovci prezentovali, že Slováci tvoria svojbytný kmeň (národ) spoločenstva slovanských národov. Tak sa štúrovci dostali do rozporu so staršou generáciou evanjelických vzdelancov, ktorú reprezentoval Ján Kollár a ktorá hovorila o československej národnej jednote.

Kodifikovaním spisovnej slovenčiny štúrovci nadviazali na katolíckych bernolákovcov, ktorí uzákonili na základe kultúrnej západoslovenčiny prvýkrát spisovný jazyk.

Aj z týchto dôvodov odišli Štúr, Hurban a Hodža v dňoch kodifikovania spisovnej slovenčiny za bernolákovským básnikom Jánom Hollým na Dobrú Vodu, aby im odobril ich rozhodnutie, čo on aj úprimne dojatý urobil.

Štúr, Hurban a Hodža u Jána Hollého

Mladá generácia bernolákovcov novú slovenčinu s radosťou uvítala, čo verejne prezentovala na stretnutí spolku Tatrín na rímskokatolíckej fare v Čachticiach 9 a 10. augusta 1847. Udomácnenie terajšieho spisovného jazyka sprevádzali rôzne počiatočné bolesti, predovšetkým pokiaľ ide o ustálenie gramatiky. Hlavný iniciátor spisovného jazyka Ľudovít Štúr presadzoval zásadu „píš, ako počuješ“ (fonetický pravopis). Až neskôr, v októbri 1851, sa odohrala hodžovsko-hatalovská reforma štúrovskej slovenčiny, ktorá dala základ jej dnešnému pravopisu.

Nová kodifikovaná slovenčina preukázala svoju životaschopnosť už vo svojich počiatkoch okolo roku 1843. Svoje diela v nej písali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič Samo Chalupka a ďalší predstavitelia predovšetkým z výnimočnej generácie štúrovcov.

Bývalý predseda vlády Peter Pellegrini pri vatre zvrchovanosti v Korytárkach povedal:

„Presne pred 180 rokmi sa začal proces kodifikácie spisovnej slovenčiny. Zavŕšil sa o takmer desať rokov neskôr vydaním prvej gramatiky. Ale kvôli tomu toto významné výročie nespomínam. Ja v ňom vidím hlavne veľkú inšpiráciu pre súčasnosť. Lebo spisovná slovenčina sa stala jedným z dôležitých kultúrno – spoločenských momentov v dejinách slovenského národa. Bol to jeden z rozhodujúcich krokov k budúcemu politickému zjednoteniu a vybudovaniu slovenskej štátnosti.“

Podľa Pellegriniho takýchto zjednocujúcich momentov je v našich moderných dejinách veľmi málo a my dnes potrebujeme ako soľ zjednocujúcu myšlienku, impulz,  aby sme pohli Slovensko dopredu, aby sme neprešľapovali na mieste, aby sme sa neutápali v minulosti. Máme moderný jazyk, máme svoj štát, tak ho môžeme spoločne posunúť do 21. storočia.

Peter Pellegrini na Korytárkach

Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti SR

Na základe zákona NR SR z 20. októbra 1993 je 17. júl – Deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky pamätným dňom SR. Tohto roku si pripomíname 31. výročie tejto deklarácie, ktorá viedla k vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky.

Deklarácia bola schválená Slovenskou národnou radou uznesením zo 17. júla 1992 číslo 26 v tomto znení:

„My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“

SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky v čase, keď bola SR ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a  prebiehali rozhovory českej slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi.

Podľa navrhovateľov k prijatiu deklarácie došlo potom, keď sa už nepredpokladali významnejšie. Dňa 17. júla 1992 na schôdzi SNR, ktorú viedol predseda SNR Ivan Gašparovič, za prijatie deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.

Slovenský premiér Vladimír Mečiar a jeho český náprotivok Václav Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.

V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky. Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.