Vojenské športové centrum DUKLA Banská Bystrica usporiadalo v utorok v športovej hale na Štiavničkách besedu pre žiakov základných škôl s piatimi zlatými olympijskými víťazmi – Petrou Vlhovou, Anastasiou Kuzminovou, Matejom Tóthom, Elenou Kaliskou a Michalom Martikánom. Takmer 600 detí si vypočulo ich zážitky, sledovať mohli ich výkony na veľkoplošnej obrazovke a dozvedeli sa aj odpovede na niektoré zvedavé otázky.

Najviac otázok smerovalo na aktuálnu zlatú olympijskú medailistku v zjazdovom lyžovaní Petru Vlhovú, ktorá vlani získala zlato na olympiáde v Pekingu v disciplíne slalom.

„Užila som si túto besedu. Vidieť toľko detí pohromade je zážitok. Dúfam, že ich beseda bavila. Bolo zaujímavé počuť pocity od každého z nás, čo sme tu boli a získali olympijské zlato. Mala som zimomriavky, keď som videla na obrazovke moju jazdu. Otázky boli zaujímavé, na niektoré som ani nevedela odpovedať, napríklad čím by som bola, ak by som nelyžovala,“

– prezradila Petra Vlhová.

Olympijský víťaz v chôdzi z Ria 2016 Matej Tóth sa zhostil ako súčasný riaditeľ VŠC Dukla Banská Bystrica aj úlohy moderátora. Priznal, že nápad usporiadať túto besedu bol improvizačný:

„Neuvažovali sme o takomto podujatí nejako dlhodobo. Naskytla sa príležitosť, že Petra Vlhová bola ochotná prísť, tak sme to spojili. Chceli sme priniesť niečo nové a veľké. Mať takto spolu piatich olympijských víťazov z Dukly je veľký zážitok nielen pre deti, ale aj pre nás športovcov.“

Petra Vlhová v strede, zľava Elena Kaliská, sprava Matej Tóth

Biatlonistka Anastasia Kuzminová vybojovala až tri zlaté olympijské medaily na troch olympiádach po sebe (2010, 2014 a 2018). O svojich zážitkoch rozpráva deťom na besedách pravidelne, avšak takéto veľké detské publikum ju vie najviac dojať. Po skončení tejto veľkej besedy povedala:

„Takýto hojný počet detí som dávno nevidela. Je to príčina naviac, prečo sa máme radovať a podeliť sa o emócie, spomienky, čo nám šport dal a čím všetkým nás prevádzal. Bola tu príležitosť odovzdať aj vďaku škole a učiteľom, ktorí chápu, že skĺbiť športovanie a učenie nie je jednoduché, ale predsa je to možné.“

Deti zaujímalo i to, či sa zlatí vodní slalomári Elena Kaliská a Michal Martikán nebáli vo svojich začiatkoch divokej vody. Dvojnásobného zlatého olympijského víťaza (1996 a 2008) nezaskočila žiadna otázka. Vo svojich 44 rokoch už absolvoval množstvo besied so stovkami detí.

„Je to fantastický zážitok. Mali by sa takéto besedy organizovať častejšie. Tie deti nielenže vynechajú školu a sú z toho radi, ale mnohé budú aj motivované do športovania a začatia možno i športovej kariéry. Hlavne vidia a počujú od nás, že sa netreba ničoho báť, žiadneho náročného športu, lebo vždy sa začína postupne,“

– uviedol Michal Martikán.

Martikán, Kuzminová, Kaliská, Vlhová a Tóth (s mikrofónom)

O čom snívali naši olympionici, keď boli ešte deti?

Petra Vlhová: „Vždy som chcela byť športovkyňou. Narodila som sa pre šport. Ak by som aj nelyžovala, tak by som asi hrala tenis a stala sa tenistkou. To ma baví. Avšak lyžovanie je najviac.“

Anastasia Kuzminová: „Chcela dopriať rodičom, aby som bola súčasťou ich športovej kariéry a potešila ich svojimi výsledkami. Dokázať to, čo oni nestihli a nemali na to možnosť. A to je účasť na olympiáde a zisk zlata. Už odmalička som chcela byť športovkyňou a ísť na olympiádu.“

Elena Kaliská: „Ako dieťa som príliš nerozmýšľala nad nejakým snom v zmysle čo bude. Až postupom času sa to vyvŕbilo pri športovaní, že by som sa mohla dostať i ja na olympiádu. Videla som ako dieťa športovcov v televízii, ako zápolia na olympijských hrách a to ma motivovalo dostať sa tam tiež.“

Michal Martikán: „Som zo športovej rodiny a športovcom som bol od narodenia. Hral som najprv hokej, tam som mal vzory. Až potom prišiel na rad vodný slalom. Tým, že som trávil najviac času na divokej vode, tak som sa snažil zlepšovať. Ale v detskom veku som sa dostal s otcom aj na kombajn, to sa mi tiež veľmi páčilo. Lákali ma veľké autá a mašiny.“

Matej Tóth: „Ja som sa chcel dostať na olympiádu už počas chodenia na základnú školu. Keď som bol ešte mladší, tak som túžil byť kombajnista, autobusár a podobne. Avšak už na základnej škole sa moje sny uberali k športovaniu a po prvých tréningoch k účasti na olympiáde.“