1. Obec Senica bola v roku 1971 pripojená k mestu Banská Bystrica. Spolu so obcou Senica sa k mestu pričlenilo ďalších 8 obcí: Kostiviarska, Jakub, Kremnička, Rakytovce, Šalková, Kynceľová, Nemce a Malachov.

Niekdajšia dedina bola založená v stredoveku na území Seliec, na ceste vedúcej z Banskej Bystrice do Seliec a ďalej cez obec Priechod do Liptova. Dedina sa stala šľachtickým zemepanským majetkom, na rozdiel od materskej dediny Selce ktoré boli včlenené do hradného panstva so sídlom na hrade Slovenská Ľupča. Senica mala malú rozlohu len 247 ha.

Na Slovensku je známe predovšetkým tým, že sa tu narodil legendárny slovenský herec a režisér Paľo Bielik. Známou sa pre Bystričanov stala zásluhou stala postavením cementárne v roku 1958, ktorá produkovala najkvalitnejší cement v celom bývalom Československu. Z historických pamiatok, ktoré sa zachovali do súčasnosti v Senici je to predovšetkým murovaná zvonica.

Zvonica v Senici

Minulosť Senice

Senica sa vyvinula na starobylej ceste z Banskej Bystrice do Seliec a ďalej do Priechoda, odkiaľ sa prechádzalo Hiadeľským sedlom do Liptova. Toto územie na rozhraní  s chotárom Majera bolo osídlené už vo včasnom stredoveku slovanským etnikom.

Obec vznikla odčlenením z veľkého selčianskeho chotára, ktorého územie v roku 1263 daroval  uhorský kráľ Belo IV. banskobystrickému richtárovi Ondrejovi za zásluhy pri budovaní  baní na striebro v banskobystrickom chotári. Toto územie susedilo s územím Ondreja vo  vlastnom chotári mesta Banskej Bystrice.

Ondrej dostal od kráľa približne územie, ktoré bolo vyčlenené z hradného majetku Slovenská Ľupča – územie dnešných obcí Selce,  Senica, Baláže a Šalková. V prvej polovici 14. storočia vlastnili toto územie potomkovia richtára Ondreja a potomkovia Gottshalka.

Majiteľom tohto územia bol aj Ondrejov syn Mikuláš Sas, ktorému patrili aj dediny Sásová a Nemce. Následne sa dostalo toto územie z ich súkromného majetku naspäť do majetku kráľovského Ľupčianskeho hradu. Potomkom richtára Ondreja ostala z tohto majetku len Senica. Prvýkrát máme doloženú existenciu dediny Senica v roku 1420.

Na  prelome 15. – 16. storočia Senica vystriedala rôznych majiteľov: Barlovcocv zo Sásovej, Liptayovcov, Thurzovcov až v roku 1518 mala na základe donácie Ľudovíta II. pripadnúť mestu Banská Bystrica. Napriek tomu ostala šľachtickým majetkom. V prvej polovici 18. storočia ju vlastnila šľachtická rodina Gerhardovcov z Kráľovej, neskôr v druhej polovici 18. storočia patrila Radvanskovcom z Radvane.

Seničania si pred 200 rokmi zarábali predajom poľnohospodárskych produktov na trhoch v Banskej Bystrici, ale zaujímavé že aj furmančením do Bratislavy. Na mletie svojho obilia využívali mlyn v Kynceľovej. V Senici neboli žiadne hory, preto drevo dostávali od svojho pána Jána Radvanského. V polovici 19. storočia sa transformovala na samostatnú obec a v roku 1971 bola pripojená k mestu Banská Bystrica.

Názvy Senice v minulosti

Senyche (1420), Zenicze (1422), Sennicze (1467), Zenycza (1517), Senicze (1786), Senice (1808), Szénás (1888), Senica (1920).

Vývoj počtu obyvateľov

Počet obyvateľov 164 (rok 1869), 187 (1880), 256 (1910), 246 (1921), 276 (1930), 276 (1940), 252 (1950), 394 (1961), 584 (2008).

Historické priezviská Seničanov

Rok 1770: Valent, Novák, Kútik, Polgár, Vigaš, Dobrík, Lolok, Sliacky, Hruška, Hladík, Krahulec.

Paľo Bielik

Osobnosť Senice – legendárny herec Paľo Bielik

Paľo Bielik sa narodil 11. decembra 1910 v obci Senica, ktorá je v súčasnosti mestskou časťounášho mesta. V Banskej Bystrici sa vyučil za zámočníka a popri tom od mladosti hral v ochotníckych divadlách.

Preslávil sa postavou Jánošíka, do ktorej ho v roku 1935 obsadil český režisér Martin Frič. Film sa predal do 32 štátov sveta ako jediný československý film z celého obdobia prvej republiky. Úspech filmu otvoril Bielikovi dvere do Slovenského národného divadla v Bratislave.

Ako režisér sa Bielik podpísal pod jedenásť slovenských filmov. Jeho tvorba patrí medzi klenoty českej a slovenskej kinematografie. Počas Slovenského národného povstania nakrútil dokumentárne zábery z povstaleckých bojov, z ktorých v roku 1945 vznikol dokument Za slobodu.

Paľo Bielik ako Jánošík

Pri nakrúcaní filmu Varúj…! v roku 1946, sa stal Paľo Bielik spoluscenáristom a Fričovým spolurežisérom, vytvoril tiež jednu z hlavných postáv. Ako samostatný režisér sa vyprofiloval vo svojom prvom celovečernom filme Vlčie diery v roku 1948 z obdobia SNP.

Následne však cenzúra snímky Varúj…! aj Vlčie diery zakázala, pretože nevyhovovali vtedajším ideologickým kritériám. V roku 1955 získal Paľo Bielik titul zaslúžilý umelec, titul národný umelec sa dostal v roku 1968. Zomrel dňa 23. apríla 1983 v Bratislave.       Pochovaný je v Urnovom háji bratislavského krematória.

Celý svoj život sa rád vracal do Banskej Bystrice a často navštevoval aj svoju matku bývajúci v rodinnom dome v Majeri časť Na hrbe, ktorý stál pri križovatke smerom na Senicu a Sásovú. Dom bol neskôr asanovaný.

S manželkou Martou deti nemali. V roku 2003 hrozilo, že bude jeho hrob zrušený, keďže jeho manželka Marta Černická v roku 2002 zomrela. Vtedajšie Ministerstvo kultúry túto situáciu neriešilo. Našťastie nakoniec v roku 2003 poplatky za hrob uhradila redakcia časopisu Život na desať rokov dopredu.

Paľo Bielik zo Senice

Stredoslovenská cementáreň v Senici

Cementáreň v Banskej Bystrici v časti Senica bola daná do prevádzky v roku 1958. Patrila medzi najmodernejšie v celom vtedajšom Československu a vyrábal sa tu jeden z najkvalitnejších cementov.

Spolu s výstavbou cementárne sa v roku 1954 sa začala aj výstavba nákladnej lanovky z vápencového lomu Kostiviarska. Stredoslovenská cementáreň patrila spolu so Slovenkou a Smrečinou k hlavným priemyselným závodom Banskej Bystrice.

Dominantou cementárne bol komín viditeľný zďaleka. Komín cementárne dosahoval výšku 120 metrov. Na cement sa čakalo v období socializmu v dlhých radoch. Pokiaľ vypadli filtre na komíne – prach z cementárne pokryl celú Senicu so širokým okolím, podľa toho kam fúkal vietor.

Bývalá cementáreň

Definitívny koniec cementárne sa spája s rokom 2002. Po privatizácii na základe rozhodnutia spoločnosti Holcim bola Stredoslovenská cementáreň v roku 2002 zrušená a začalo sa s jej búraním.

V súčasnosti je už cementáreň zrovnaná so zemou. Bývalý lom rekultivuje spoločnosť PEMAX PLUS, spol. s. r. o a má tu vzniknúť oddychová zóna pre Bystričanov – pod názvom Zeleňolom.

Podobne sa uvažovalo aj s využitím objektov cementárne pre kultúrne -inovatívne projekty ako je to obvyklé v zahraničí – to sa žiaľ nepodarilo realizovať a cementáreň sa nám tak nezachovala. V jej bývalom areáli sa zachovali len niektoré administratívne budovy.