Motto: „Hoj traja sokoli, či vám žiaľ za svetom?  Za svetom nie, ale za slobodným letom…“ (Ján Francisci Rimavský)

„Miloval svoj rodný kraj:  je to kraj hodný lásky. Do smrti bola preňho rimavská dolina pupkom sveta a sídlom blaženosti: centrum securitatis. Lúka ako zamat a riečka, Rimavienka, dôverná ako šepot, stará krajina, kultúrna a kultivovaná, bohatá na tradície. Kostolíky na vŕškoch obohnané obrannými kamennými múrmi – tie kamene kládli husiti.  Ale ďalej a vyššie staré bukové pralesy – vtedy cisársko-kráľovské – plné zveriny a tajomstiev, Sinec, ospievaný v anakreontských veršoch Palkovičových, Oltárnô, Hradová a nad všetkým surový a divý Vepor, sídlo vetrov, domov stríg a čarodejníc. Valasi a uhliari, čudesní ľudia s hrdelnými hlasmi, dívajúci sa úkosom: vedľajším zamestnaním boli zbojníci.  Všade po horách sú Jánošíkove stupaje, jeho valaška je „v Klenovci u kata do duba zaťatá“, krčma na Polhore ešte stojí a kuje sa tam, ako uvidíme, nová zrada slovenských junákov.“

Týmito slovami charakterizoval Vladimír Mináč v  legendárnom  Dúchaní do pahrieb nielen  Francisciho, ale aj svoj rodný kraj a seba samého.

Presne pred 100 rokmi, 10. augusta 1922 sa v Klenovci narodil slovenský spisovateľ, esejista a politik Vladimír Mináč, slovami Eduarda Chmelára jeden z najmúdrejších ľudí, akých kedy porodila slovenská zem.

A Peter Holka,  Mináčov „dvorný spovedník“, v úvode ku knihe esejí Sub tegmine konštatuje, že je to práve Vladimír Mináč, kto dôverne a do hĺbky pozná naše genetické náklonnosti a danosti, ktoré sa vyvíjali v konkrétnych geopolitických súradniciach strednej Európy. Vie všetko o našom dejinnom vajataní, prudkých vzostupoch i hlbokých pádoch, kde na jednej strane vidieť  „pahorkatinu sluhovsky ohnutých chrbtov, na strane druhej povýšeneckú slovenskú zadubenosť. Je nádobou skúseností a poznania, z ktorej sa dá vyberať sladké aj trpké. Práve z onoho poznania a zo životných skúseností plynie jeho skepsa a smútok nad nepoučiteľnosťou ľudstva. Mináč, ako neraz v minulosti, nedá ani dnes pokoj moci a mocným. Sporí sa, hryzie, štípe i šľahá, lebo vie, že slovo môže nielen raniť, lež aj odhaliť, teda demaskovať lož a jej šíriteľov.“

Práve preto bol a zrejme aj navždy ostane pre mnohých, najmä tých nehodných, nepohodlný, opomínaný a osočovaný.

„Klenovec dlho býval jedným z veľmi živých národných sŕdc, takých verných sŕdc, ktoré sa nevzdávali ani v najťažších časoch, a pretrvali.“

Keď hovoríme o Mináčovi, tak v nás, a teraz to myslím najmä rodinne, rezonuje to, čo o jeho veľkosti hovoria iní, no máme aj svoje vlastné väzby. Keď vo svojich spomienkach píše o Klenovci, kde rástol v každom ohľade, je to aj náš Klenovec. Keď spomína rozličné klenovské postavy, my ich poznáme (aj tie, ktoré sme už nemohli stretnúť) z rozprávania našej mamy, ale nielen to…

Ako povedal Vlado Mináč mojej sestre Mire pri jednom stretnutí, naša stará mama Júlia bola v klenovskej škole jeho prvá učiteľka. Naši starí rodičia sa vôbec významným spôsobom podieľali na kultúrnej podobe Klenovca, v ktorom vyrastal – popri všeobecnovzdelávacej a osvetovej práci to bolo tiež ochotnícke divadlo či legendárny film s klenovskými ochotníkmi v hlavných úlohách Strídža spod hája (z ktorého sa, žiaľ, zachovali len fragmenty).

Napokon, v niektorom zo svojich textov Mináč aj spomína zásadnú úlohu učiteľa a knihovníka Moncoľa. Učitelia toho mena boli dvaja – náš starý otec Ján Moncoľ a jeho brat Pavel Moncoľ. Tak dáko to napísal – že ak za mnohé, či všetko, čo vie, vďačí knihe, tak za to, ako sa dostal ku knihe, vďačí učiteľovi Moncoľovi.

Tak sa mi to všetko v týchto časoch skladá do jedného celku: že keď som ešte ako chlapec čítal jeho eseje približujúce tak veľa z národných dejín, boli to pre mňa – a dosiaľ sú – jedny z vôbec najdôležitejších literárnych textov, ktoré hlboko ovplyvnili moje zmýšľanie a smerovanie, no a teda, na druhej strane, že niekde v pozadí, niekde za tým, kým sa Mináč stal, je aj kultúrna úloha mojich starých rodičov a strýka. Nestretávali sme sa, takže si nepamätám nič špecificky mináčovské z osobného vzťahu, len z detstva farbistý obraz živánskej na lúke medzi Klenovcom a Kokavou.

Nedávno sme si pripomenuli (teda kto si pripomenul, kto odignoroval) významný medzník slovenskej štátnosti – 30. výročie prijatia Deklarácie vtedajšej Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Nedá mi v týchto súvislostiach nepripomenúť zásadnú úlohu, ktorú v procese bezproblémového rozdelenia Česko-Slovenskej federácie zohral práve intelektuálny potenciál Vlada Mináča – iste aj preto je aj 26 rokov po smrti tŕňom v oku progresívnej „elity“.

Jeho slová o troch podmienkach samostatnosti (ktoré sa dodnes dôsledne nenaplnili a v súčasnosti sledujeme skôr  trendy smerujúce k ich odbúravaniu) by mali byť súčasťou učebníc modernej histórie Slovenska: „Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel. Ak nebude zachovaná táto trojjedinosť, ak bude chýbať čo len jeden, čo len kúsok z toho jediného, ak z tých troch stĺpov bude čo len jeden nahnitý. potom by celá snaha bola márna. Nič dobré, nič múdre, nič slušné, nič korektné by nevzniklo. Preto je dôležité, aby sa od začiatku v politických pohyboch a politických stranách dbalo na tento výhľad, na tento cieľ, aby už prostriedky, ktoré sa používajú v politike, smerovali k tomuto cieľu a boli podriadené týmto cieľom, teda cieľu samostatné Slovensko, Slovensko demokratické a Slovensko sociálne spravodlivé. Nečistými prostriedkami, prostriedkami nečistej politiky, politikárčením alebo klamaním a známymi slovenskými vykrúcačkami sa dá dostať iba do marazmu. Takto sa dá iba prehrať šanca pre Slovensko…“

Posúdenie toho, čo nám dnes ostalo z troch postulovaných pilierov, vyznieva viac ako tristne, a vlastne sa ani nemožno veľmi čudovať, že všetkým, ktorí túto šancu či už z neschopnosti alebo so zlým úmyslom premrhali, nebude pripomínanie intelektuálne a mravne veľkej Mináčovej osobnosti príjemné. Napriek tomu, a práve preto je našou povinnosťou na takéto pripomenutie – aspoň pri významnom výročí – nezabudnúť.

Inak nám hrozí to, na čo jasnozrivý bard upozornil v jednom z rozhovorov s poetkou a publicistkou Danou Podrackou uverejnenom v knihe Paradiso v roku 1998. Rozhovor Drienčanská soľ uvedený príslovím „Do ničoho ani soli netreba“ bol venovaný drienčanskému kňazovi Pavlovi Dobšinskému a jeho rozprávkam.

Mináčove slová vyznievajú prorocky varovne: „Ja som aj tu, v oblasti rozprávok, iba dôverník, iba dvojhrbá ťava, vlečúca v hrboch drienčanskú živú vodu. Iní, aj vy, sa snažili porozumieť tomu, ako sa naša rozprávka ponáša na naše dejiny, na našu prácu, na naše tmavé lesy i na naše pokusy o sebavykúpenie: naša rozprávka sa na nás ponáša tak zreteľne, že sa od nás nedá oddeliť nijakým, ani postmoderným chirurgickým zázrakom. Alebo to všetko už iba bolo? Nemôžem tomu uveriť, že prídu generácie, ktoré nebudú so slovenskou rozprávkou žiť v dôvernosti, že sa nebudú intímne dotýkať slov, ktoré sú zasadené v hlbinách ako tatranské končiare Pavla Országha. Nie a nie, veď dobré a krásne nemôže zaniknúť v nijakej tvŕdzi, škaredé a zlovoľné nemôže vyhrať odveký zápas. Či nám napokon zostane iba strakatá sviňa a Popolvárov zázrak sa nikdy neuskutoční? Či naše dievky budú večne vysluhovať v dvanástich komnatách? Celkom cudzích a celkom cudzím?“