Už pomaly dvesto rokov má slovenská spoločnosť k dispozícii pomenovanie stavu, v ktorom je všetko naopak, kde vládne chaos, obmedzenosť, zaostalosť. Je to jednoducho Kocúrkovo!
Ján Chalupka (1791-1871)
S uvedeným symbolom sa stretneme nielen v bežnej reči, ale aj v titulkoch tlače, citujeme napríklad z denníka Pravda – Kocúrkovo v Bratislave. Mesto upchali nové buspruhy. Polícia povolala helikoptéru (2019); Vakcinačné kocúrkovo (2021) a pod. Toto pomenovanie má svojho konkrétneho autora, a tým je rodák z obce Horná Mičiná pri Banskej Bystrici – Ján Chalupka.
V šialenom tempe súčasného stavu spoločnosti a jeho mediálneho pokrytia nám často unikajú historické súvislosti a nadobudnuté hodnoty, nemáme čas si ich pripomínať – hoci niekedy práve návraty do histórie nám môžu veľa naznačiť aj smerom do budúcnosti.
Dnes, pri zdôrazňovaní nášho členstva v rodine európskych krajín, oceňujeme predovšetkým osobnosti, ktoré v sebe prvky európanstva už dávno obsiahli. Chvalabohu, v našej národnej histórii nechýbajú, preto sa nám netreba nikde vracať, iba sa rozpomenúť…
Pri príležitosti tohtoročného 150. výročia úmrtia (15. júla 1871 v Brezne) a 230. výročia narodenia Jána Chalupku sa nám natíska otázka, ako by tento spisovateľ a dramatik obstál podľa dnešných kritérií. Odpoveď je možná iba jedna – výborne!
Narodil sa 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej pri Banskej Bystrici ako prvorodený syn učiteľa Adama Chalupku. Po necelom roku sa s rodičmi presťahoval do Hornej Lehoty, kde bol jeho otec zvolený za ev. kňaza. Odtiaľ potom odchádzal na štúdiá do Slovenskej Ľupče, Brezna, Oždian, Levoče, Prešova, Blatného Potoka, aby v roku 1817 skončil na univerzite v Jene, kde vyštudoval teológiu, filozofiu a filológiu.
Ešte predtým si zarábal ako vychovávateľ v Radvani a vo Viedni. Táto školská vandrovka mu zabezpečila naozaj kvalitné vzdelanie a rozhľadenosť s mimoriadnymi jazykovými znalosťami – okrem materinského jazyka a biblickej češtiny ovládal latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu, francúzštinu, taliančinu, poľštinu a srbčinu.
Vynikajúco sa uplatnil na škole v Ožďanoch, ale najmä ako profesor a rektor na lýceu v Kežmarku v rokoch 1818 – 24. Svoje povolanie mal rád (okrem iných vyučoval tam aj svojho o 21 rokov mladšieho brata Sama Chalupku!), so školou sa napokon ťažko lúčil. Odišiel však pre zlé hmotné postavenie (pozn. autorky – nepripomína vám to niečo?).
Z čias jeho účinkovania v Kežmarku pochádza jeho prvá tlačená kniha – súbor školských rečí Duodecim orationes scholasticae – Dvanásť školských rečí (Levoča, 1826). Odchod Chalupku z Kežmarku sťažoval aj intenzívny citový vzťah k nemeckej statkárskej dcére Babette von Wieland, ktorej rodičia bránili ich kontaktom. Zo vzdoru sa nikdy nevydala. Tesne pred koncom života Chalupka požiadal Babettu o jej portrét, ktorý síce prišiel, ale až po jeho smrti… Kežmarská historička a spisovateľka Nora Baráthová spracovala tento príbeh v knihe Neľutujem, že som milovala (1998).
Roku 1824 prijal ponuku breznianskej ev. a v. cirkvi a stal sa na 47 rokov jej kňazom. Tam vytvoril väčšinu svojich prác, prispieval do časopisov, vydával knihy, venoval sa dramatickej spisbe. Ako 36-ročný sa 25. júla 1827 oženil s 22-ročnou Ludovikou Lovichovou, mali spolu tri deti. Za jeho účinkovania bol kostol po požiari roku 1841 obnovený a zväčšený, postavená empora, kazateľnica a nový oltár.
V roku 1842 bol členom deputácie slovenského národa vo Viedni s prestolným prosbopisom. V rokoch 1851-60 bol administrátorom superintendencie preddunajskej. Podieľal sa na zostavení ev. spevníka, do ktorého prispel 45 textami piesní. V otázke uzákonenia spisovanej slovenčiny Ľ. Štúrom roku 1843 bol najskôr odporcom, neskôr však uznal jej oprávnenosť a sám svoje diela prepísal z biblickej češtiny.
Slovenského povstania v rokoch 1848/9 sa aktívne nezúčastnil, ale podporoval ho, vo februári 1849 poskytol slovenským dobrovoľníkom na čele s Jozefom M. Hurbanom svoj príbytok a vyjadril im podporu. Venoval im aj divadelnú hru Dobrovoľníci (1854). V roku 1861 presadzoval mesto Brezno ako sídlo Matice slovenskej. Zomrel 15. júla 1871 v Brezne vo veku nedožitých 80 rokov, pochovaný je na tunajšom cintoríne.
Napriek vážnemu profesorskému a kňazskému povolaniu bol Ján Chalupka veselej, figliarskej, v mladosti až svetáckej povahy, čo ho do značnej miery viedlo aj pri posudzovaní javov života okolo seba. Preto okrem prednášok, kázní, duchovných piesní a obranných spisov dominoval predovšetkým vo veselohernej dramatickej spisbe.
Priestorovým vymedzením Chalupkových frašiek sa stalo Kocúrkovo s postavami a postavičkami, ktoré autorovi okrem obdivu prinieslo aj veľa príkorí a nevraživosti od „postihnutých“ obyvateľov skutočného Kocúrkova. To však nebolo iba jedno, ako si to vtedy mysleli Brezňania, ale bolo ich oveľa viac a nielen v našom regióne.
Premiéra Kocúrkova 22. augusta 1830 v Liptovskom Sv. Mikuláši z iniciatívy G. Fejérpatakyho – Belopotockého znamenala začiatok intenzívneho ochotníckeho divadelníctva na Slovensku, ktoré do značnej miery nahrádzalo absenciu ďalších kultúrno-spoločenských aktivít, v iných národoch samozrejmých.
Ohlas na predstavenie bol veľký, čo však neznamenalo, že aj doma bol prorokom. V Brezne bola táto hra uvedená až o 14 rokov neskôr. V čom spočíval dôvod nespokojnosti domácich? Ján Chalupka bol pevne zakotvený v rodnej slovenskej hrude, čo ale neznamenalo, že nekriticky obdivoval všetko, čo sa na Slovensku dialo.
Veľmi presne odhaľoval úbohé „janičiarske“ praktiky nastupujúceho meštianstva i degenerujúceho zemianstva. Nemilosrdne, ale s úsmevom ich zvečnil vo svojich divadelných hrách (Všetko naopak, Trasoritka, Trinásta hodina, Starúš plesnivec) i románe Bendeguz.
Prostredníctvom Chalupkových frašiek bola odchovaná nejedna generácia ochotníckych divadelníkov i profesionálnych hercov – v tomto sme hádam v hanbe nezostali. Veď Divadelný súbor Jána Chalupku v Brezne je naozaj reprezentatívnou ustanovizňou, ktorá nesie jeho odkaz nielen v názve.
Spomenúť si môžeme na ich jedinečnú inscenáciu Kocúrkova z roku 1991 v réžii Matúša Oľhu pri dvojstoročnici Chalupkovho narodenia. Aj prehliadka umeleckého fortieľa pedagógov Chalupkovo Brezno potvrdzuje nastavenie k tvorivosti a rozhľadu, ozdobou mesta je takisto Gymnázium Jána Chalupku. Otázkou však zostáva, či sme si z kocúrkovčiny zobrali dostatočné poučenie a nebujnie v nás viac ako je únosné.
Návraty ku klasikom by sa preto mali stať okrem pietnej spomienky predovšetkým podnetom na uvažovanie o večných hodnotách života a jeho ponižujúcich nedostatkoch. Nie náhodou autor na titulnú stranu Kocúrkova uviedol slová Horatia: Quid rides? De te fabula narratur. Čo sa smeješ? Reč je o tebe.
Je radostné zistiť, že v slovenskej národnej histórii máme také osobnosti ako Ján Chalupka, ktorého môžeme nazvať Európanom pre jeho vzdelanie i rozhľadenosť, a ovenčiť ho prívlastkom slovenský s bližším určením regiónu – od Hrona- pre jeho vernosť svojeti. Čo tak ho jednoducho nasledovať.
Autor: Jana Borguľová , Foto: archív