Vráťme sa na chvíľu do minulého roka a pripomeňme si, ako o tomto čase popisoval májovú atmosféru v okolí Banskej Bystrice nezabudnuteľný Ľubomír Motyčka.

Aspoň pekného nech je viac ako toho zlého. Môžem však za to? Môžem za to, že okolo seba nachádzam veľa zložitých tém a dnešní novinári si ich nevšímajú?

Iba ak ich prinúti tlak verejnosti. A potom, ja ako dôchodca sa púšťam do tém vhodných pre investigatívcov za desať miliónov.

Ale aj ja sa chcem na svet pozerať usmiatymi očami. A tešiť sa z krás okolo seba. Ja viem, nemám nad sebou otrokárov – majiteľov, cynických a bohatých, ktorí finančným tlakom nútia poslúchať. A nemám hypotéku, hrozbu straty príjmu. Asi sa mi ľahko hovorí.

Mám aj nevýhody. Nohy už nie sú bohviečo, k strave patrí kopa liekov – nečudujme sa, že som zase pribral, ale túžba po dobrom a krásnom ostáva. Aspoň ľahké prechádzky…

Na pumpe pri Banskej Bystrici sme si s manželkou kúpili kávu a nevyliali sme ju cestou na Badínsky rybník. Voľakedy som tam chodil na ryby a už som ani presne nevedel, kde odbočiť. Dve autá, lebo som spomalil, hneď zlostne trúbili. Ale nech, čo môžem čakať. Trúby trúbia.

Konečne na lavičke s kávou v ruke a s očareným pohľadom na hladinu rybníka. Tam plávajú kačky. Aha a tam sa vyhodil kapor. Nie je víkend, ani rybárska sezóna. Božský pokoj. Len, no Motyčka sa nezaprie.

Už vyťahujem fotoaparát, aby som na fotil to, čo vidím pod nohami. Okolo tejto i susednej lavičky samé špaky. Kontajner na odpadky je vzdialený asi 15 metrov.

Ešte dobre, že takýmto návštevníkom sa ďalej nechce ísť. A tak okolie väčšiny lavičiek je čisté. Len, asi v polovici cesty jedna lavička zdemolovaná. Komu to prekážalo?

Pohrával som sa ďalej s fotoaparátom. Okrem niekoľkých spomínaných výnimiek som nerušene obdivoval krásnu prírodu, dušu pohládzajúcu vodnú hladinu.

Pri chovných rybníčkoch ma nadchli hlasno kŕkajúce žaby a ja som rozmýšľal o ľuďoch, ktorí to celé majú na starosti.

O členoch Slovenského rybárskeho zväzu v Banskej bystrici. Takto sa starajú o rybník Pod rybou, alebo o jazero Mútnô. A samozrejme o ďalšie vodné plochy či pstruhové potoky.

Veď aj oni sú súčasťou cestovného ruchu, prinášajú radosť a krásu všetkým, nielen sebe. Nemali by sme aj takýmto ľuďom povedať ĎAKUJEME? Lebo sme tu všetci spolu, jeden pre druhého…