Začalo sa to pokusom o srandovanie. Prvú fotku, namierenú na strechu s vyrastajúcimi stromami, som urobil ešte v čase plnej vegetácie. A druhé dve, pred niekoľkými dňami.
Pôvodne som sa tešil, že to ponúknem filmárom na nejaké dielo z vojnového Stalingradu, potom mi napadlo, že to bude o Banskej Bystrici po 2.svetovej vojne.
Nakoniec som si povedal, že budem mimoriadne seriózny. Nechcem sa dotknúť pamiatky Stalingradu a niečo podobné tu po potlačení SNP nebolo.
Spomenul som si však, že som akosi neveril v študentských časoch, keď mi niekto tvrdil, že na námestí, v bočných podchodoch, iniciatívni obyvatelia chovali dokonca prasce. Okrem potkanov. Tie sa však chovali aj bez ľudí.
No a potom prišla sloboda. A s ňou repatriácia a privatizácia. Niekde to dopadlo dobre, niekde je z toho katastrofa. Prečo? Nemáme potrebné zákony. My vôbec nemáme užitočné zákony. Ak si súkromný majiteľ nepokosí burinu, je to v poriadku. Nemáme na neho. Alebo chýbajú smelší úradníci?
Ak niekto niečo sprivatizoval a desaťročia čaká kým to spadne, naozaj nemáme na neho? S týmto som sa stretol už dávno v Lisabone. Uprostred námestia polozbúrané domy. Vraj, dediči sa nevedeli dohodnúť. A súkromný majetok je nedotknuteľný.
Za socializmu sa natierali fasády na námestí. Niekedy po roku opadávali. A teraz? Koho zaujímajú potreby spoločnosti. Spoločný majetok sa patrí ukradnúť, súkromný majetok je nedotknuteľný.
Tieto tri ilustračné fotky z krásneho bystrického námestia, som urobil ani nie sto metrov od Panny Márie, či ak chcete morového stĺpu. Nevidíme, neriešime.
Za červeným domom Herritzovcov na Námestí Štefana Moysesa , ktorý je známy originálnou strechou zavesenou na železných reťaziach, sú pozostatky bývalého banskobystrického pivovaru. Takto to vyzeralo pred pár rokmi…
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a redakčné