Už máme dvakrát toľko mŕtvych ako v bojoch SNP. Vidíme pred sebou nejaké svetlo nádeje? Koľko už rokuje náš  psychicky narušený premiér s odborníkmi. K čomu dospejú? Bojím sa, že k jedinému konštatovaniu. Najlepšie to vie Matovič.

Nesmejte sa mi. Už som to zažil. S mojím posledným riaditeľom banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu. Sedával som u neho celé hodiny. Pretože nestačilo dať mi príkaz s niečím, čo nepovažujem za správne. On potreboval dosiahnuť, aby som si jeho názor osvojil. Bolo to šialené. On bol zjavne chorý a chcel ma svojím šialenstvom nakaziť.

Takto, podľa nekonečných rokovaní, postupuje aj Matovič. Ešte aj ľudia v jeho blízkosti, ktorí sa zdali byť normálni, sú stále výraznejšie narušení.

Čo je ma po tom, že minister zdravotníctva plače, lebo je dobrý človek. A čo ma potom, že plače aj citlivý Matovič. Je čas činov, nie fňukania. Akurát som si spomenul na riekanku z detstva. NEPLAČ, NEPLAČ, KÚPIME TI KLEPÁČ.

„Londýnsky“ podpredseda vlády chce centralizáciu na úrovni absolutistickej monarchie. A už dvakrát nám priniesol z Anglicka coronu. Nikto ho nepotrebuje, nech ostane tam.

Najmúdrejší zo všetkých, arogantný Naď sa bude pomaly vyjadrovať i k tomu, ako správne rodiť, Krajniak s tým svojim morom v Trnave trpko rozosmial celé Slovensko. A vôbec, máme tam samé čudá. No a predovšetkým nadmerný výskyt bezradných hlupákov.

Volal mi kamarát. Vraj, či môže ísť do Brezna. Ale, kto si má pamätať to množstvo chaotických pokynov. Neviem, na môj dušu neviem čo práve platí.

A ako toto všetko vplýva na deti? Na nešťastných otcov rodín, alebo aj na nás dôchodcov? Očkovanie sa vzďaľuje. Niet vakcín a v radoch nás kde kto predbieha. Učitelia, obchodníci… Ja chápem. Ale vyzerá to tak, že náš lockdown bude trvať do leta.

Tento týždeň som si uvedomil sám na sebe dosah strašnej súčasnosti. Najazdil som vyše milióna kilometrov, autom som obišiel Chorvátsko, Taliansko, Grécko… A zrazu ma chytala panika, ako potrafím na druhý koniec mesta. Do jednej uličky.

Iste, všetko dobre dopadlo, Ale necíti sa takto nejako prepustený z väzenia alebo kolúznej väzby? Ľudia mi boli čudní. A tých áut!

Na rozdiel od Matoviča sa netajím tým, že užívam aj slabé antidepresíva. Od poslednej ťažkej operácie som občas labilný. Priznávam sa aj preto, lebo to nie  je hanba. Hanba (a teraz aj tragédia)  je riadiť krajinu a tajiť svoj stav.

Ak mám problémy ja, ktorý som pomerne silný a rozhodný, ako sú na tom ľudia psychicky slabší, deti uväznené za počítačmi, ľudia, ktorí nevedia žiť bez pomoci. A čo bude potom, keď sa všetko skončí a my sa celí roztrasení vyberieme do ulíc?

Jeden starosta celej dedine kúpil ivermektin. Mám brata v Bratislave poprosiť, aby mi ho, pre istotu kúpil v Heinburgu? Len, ceny rastú. Konečne po toľkých mŕtvych prišla medicína na to, že nestačí čajík, ale treba brať lieky skôr, ako prídeme do nemocníc. 

Na Facebooku som dnes čítal dva názory. Proti experimentom. Aj s ivermektinom. Možno však človeku brať nádej? Je to medicínske? Existuje aj placebo efekt. Lekári si ordinujú lieky. A čo pacienti? To už vyzerá ako panika z pudu sebazáchovy.

Už týždeň tajne rokuje bezradný premiér s odborníkmi, ktorých doposiaľ nepotreboval,  ako zastaviť narastajúci počet mŕtvych covidových pacientov. Nevedno, kedy zasadne rovnako bezradná vláda, aby nám utiahla posledné zvyšky slobody, ako to predtým urobili vládni poslanci, hoci to doteraz nepomohlo. Veď oni úplne zabudli na prevenciu a liečbu ľudí, nepoučili sa z okolitého sveta. Ešte aj očkovanie kolabuje kvôli zastaveným dodávkam vakcín v EÚ, nové zohnať nevedia a ešte aj bránia ľuďom doviezť si účinné lieky…

Človek sa bráni tým, že hľadá nádej, nachádza ju, chytá sa jej ako topiaci slamky. A ja tú nádej bránim. Vládni politici a s nimi sympatizujúci doktori či epidemiológovia, neberte nám ju! Aj strach a panika, aj vidina umierania potrebujú nádej. Zhora nič pozitívne nečakajme. Remišovej hru s Matovičom o Sputniku neberiem. Ja osobne beriem ľudské slovo rakúskeho premiéra. Ale, ten ja ďaleko. Za novou železnou oponou. Oponou z hlúposti a nekompetentnosti…