Je to bohapustá reklama pre ľudí, ktorí ešte vedia myslieť.

Bolo to dávno, ešte za najtemnejšieho socializmu, v časoch keď bolo v politike určite menej somárov ako teraz. Študoval som žurnalistiku. Poznal som noviny pre elitu, kde burzové informácie predstavovali väčšinu obsahu. Poznal som noviny s veľkými fotografiami pre ľudí, ktorí majú problém lúštiť písmenká, ale aj noviny, kde boli najmä heslá a rady, čo si majú ľudia myslieť.

A sám, ako novinár som sa zamyslel, zaradil do radu exhibicionistov. Nie, nebehám po spustnutom bystrickom parku, ktorí aktivisti nie a nie dovoliť dať do poriadku. Nie, neobnažujem sa. Bol by to aj tak trapas. Ale, nie až taký veľký ako argumenty exhibicionistov – aktivistov. Ja som len jednoducho novinár. Niekto, kto si o sebe namýšľa, že to čo napíše aj niekoho zaujíma.

Niekto zase testuje, prípadne inak sústreďuje na seba pozornosť. Každý je nejako chytený. A najviac „múdrosti“ zo seba vyvracajú tí najhlúpejší. A tí strašne radi vládnu. V štáte i v meste.

No ale poďme k žurnalistike. Takých bláznov ako som ja, je viac. A je pozoruhodné, že sa všetci prejavujeme písaním, nie odhaľovaním sa. Asi sme na tom podobne. Nemáme veľmi čo ukazovať. Jedine ak taká Tódová z Denníka N…

Mimochodom tento denník, podľa starej školy, patrí k tým, čo učia ako správne myslieť. Niektorí znalci médií ironicky vravia, že tento denník nehľadá pravdu, lebo on ju má…

Podobne aj SME. Spomínam ich preto, že pri mojom pokuse kúpiť noviny sa mi všade v hojnom počte vystrkovali. Len Pravdu a KOCÚRKOVO nie a nie kúpiť. Nakoniec sa mi to samozrejme podarilo.

Spomenul som si pritom na časy, keď som vydával časopis CESTOVATEĽ. Skoro nikdy som ho nevidel vystrčený v popredí. Nemal šancu dostať sa medzi bulvár. Aj to bola pre mňa česť, aj som prichádzal o peniaze. Predajca pritom žiadal, myslím, 30 % z ceny, pričom 20 % bolo na DPH, teda polovica fuč.

Pri zisťovaní predajnosti som požiadal o vrátenie remitendy, teda toho čo so nepredalo. Hneď bol predaj vyšší. Zaplatil som za prednostné vyloženie v stánkoch. Tiež to trochu pomohlo. Ale, celková strata bola vždy len a len vyššia. Až mi do remitendy nakoniec vracali nerozbalené časopisy. Ako prišli z tlačiarne. S tým, že sa nepredali. Ony ani len sklad neopustili.

No a teraz vidím na trhu Kocúrkovo. Graficky mizerný časopis, čierno biely, ani nespinkovaný. Ale, plný dobrých vtipov. Prosím Vás, ak máte chuť na srandičky, kupujte si ho. Pán Milan Stano si to zaslúži. A Vy tiež. Trochu toho úsmevu nikdy nezaškodí.

Je to popoluška na našom mediálnom trhu. Ale, vzácna. Fandím Kocúrkovu, robím mu reklamu. A teším sa na každé číslo.

Milan Stano