Prečo spomínam „víťazný“ február, keď o ňom nejdem písať? To viete, zafixovaná minulosť. Toľko to do mňa ako do dieťaťa vtĺkali, až to vo mne ostalo. A k tomu sa priradilo ešte niečo. Nemám rád február, lebo je to najdlhší mesiac v roku. Neveríte?

Koľko sa načakám na nejaké solídne oteplenie. Aj teraz. Ani na prechádzky sa nedá chodiť. Všetko je zľadovatelé. To je február. Alebo ľad alebo čľapkanica. Očami vyťahujem z pôdy snežienky a prvosienky. Tie ešte v decembri boli. Tak kde ste teraz?

Do februára vsuniem aj niečo pekné. Bolo to 7. februára 1929. Na mlynárovom dvore, v silnom mraze, znelo to ako výstrel z dela, pukla stará hruška. Odišiel jeden život. No, z izby zaznel plač dieťaťa. Práve sa narodila moja mama. To bol vtedy krásny mesiac. Mal by som ešte dodať, že si to pamätám, ako by to bolo dnes. Ale nepamätám. Dokonca ani mama si to nepamätala. Takže hoax? Len samé počuté od druhých.

Nemám rád alkohol. Sem tam pohár piva alebo kvalitného samoroďáku. Aj minule mi manželka naliala frťan vodky s propolisom. Normálne som potom hlasne grgal. Kamarát, už sa prepil do nebíčka, mi vždy vravel, ako je ľahko nepiť, keď mi nechutí. No a čo on, keď mu chutí?

Ale, predstavte si, že zase niekto dostal dobrú štátnu objednávku na reklamu februárovej abstinencie. Treba mesiac vydržať. A je to také úspešné, že aj ja, skoro abstinent, mám chuť dať si do nosa. Asi si urobím z februára mesiac aktívneho pitia. Každý deň podľa príslovia: „Nebolo by od veci, dať si ešte pol deci.“A kto sa mi môže čudovať v krajine krivých zrkadiel? Ten posledný nápad s SMS správami bol naozaj genitálny. A už som si to aj predstavoval. Viete, to tá moja pochabá fantázia.

O druhej v noci sa zvyknem budiť. Čosi ma núti. A mne sa občas žiada ísť pred chalupu, len tak, do snehu. Rýchlo posielam SMS správu, vyjsť von predsa nemôžem bez povolenia. A čakám, čakám….Už nevydržím. Stále žiadna odpoveď. Bez povolenia vybehnem von a v snehu urobím srdiečko. V tej chvíli zhora svetlo reflektora. Hľa, vrtuľník. Cez plot preskakuje komando. Pes sa od strachu skrýva v búde. Hádžu ma do snehu. Policajti sú naštvaní, lebo sú mladí a nechápu moje nočné potreby. A sex či samosex už začiatkom noci mali…

Uf, ešte dobre, že to iba snívam. Chorý sen, ako by som bol člen vlády. A pritom by sme potrebovali, keď už ja mám choré sny, aby aspoň tí hore mali zdravý rozum. Slovensko to zúfalo potrebuje.

Konečne začíname dovážať účinné lieky. Ešte treba okolo nich dohodnúť kšefty, ale dobre, už budú. Po výroku premiéra, že testovanie je viac ako očkovanie, sa nečudujem, že kým európske krajiny sa hrdia napríklad 10 – percentnou zaočkovanosťou, u nás ešte nemáme ani jedno percento. 

Sloboda v očkovaní je hlúposť a klamstvo. Mal som kedysi aj reklamnú agentúru. Podobným kšeftom môžem iba závidieť. Sloboda jednotlivca môže byť len vnútorná. Vonkajšia sloboda nastane až po výraznom premorení alebo preočkovaní. Teda, ak sa očkovanie naozaj rozbehne, tak niekedy v lete. Ak to pôjde ako teraz, tak o rok. 

Slovensko nepotrebuje marketing a reklamu. Potrebuje činy. A tam hore zdravý rozum. Inak vidíte, čo je toto za nešťastný mesiac. Vlani bol ešte o jeden deň dlhší a ako to dopadlo…