Keď to čo je nenormálne, začneme považovať za normálne. Keď sa mi skončila základná vojenská služba, a to som na poriadnej vojne ani nebol, som si uvedomil, že uniformu mi obliekli ako pacifistovi a zobrali ako niekomu, kto bol pripravený strieľať na ľudí.

Človek sa akosi prispôsobí. Vrátil som sa do rozhlasu, kde mala normalizácia spôsobovaná aj personálnymi zmenami, aj prezliekaním kabátov, svoj ďalší vývoj.

Ešte sme sa nahlas a verejne smiali mnohým opatreniam, najmä škole autocenzúry a triednej bdelosti. No a dobre, veď chceme mať pokoj. Tak sme kúsok ustúpili. Ale viac neustúpime. No znovu sme u kúsok ustúpili. Človek potrebuje žiť a chce mať pokoj.

Zrazu sme sa už nesmiali nahlas. Názory sa hovorili len potichu. Prestali sme si dôverovať. A dobre sme robili. Prišiel i čas lustrácií. Ukázalo sa, že najviac ŠTB demokratov bolo v miestnom VPN. Nesúdim, je to vec každého, ako si čo zdôvodní. Ja som v ŠTB nebol, bol som člen komunistickej strany. Akým právom chcem súdiť?

Alexander Dubček

Ale o to teraz ani nejde. Sústreďme sa na normalizáciu. Bol som také mladé, nevykvasené teliatko. Potreboval som aj kúsok šťastia. Na Hlas Dubčekovej mládeže sa akosi zabudlo a na vysokej škole som skúšajúcemu asi vyrazil dych na skúške z Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti. Učebnica bola neobyčajne hlúpa. Len spleť slov bez myšlienok. To sa nedalo naučiť.

Sedeli sme proti sebe. Ja, pomaly chápajúci, že pravda sa hovoriť nemusí a skúšajúci, čerstvo vylúčený zo strany, ktorý sa bál, že som z ŠTB a provokujem. Skúšku mi dal urobiť, no prešli tri roky, kým sme sa otvorili a povedali si svoje pocity. 

V tých mojich pocitoch prevládalo to, že som si zvykol. Zvykol som si na to, že lož je pravda, že keď chceš niečo dosiahnuť, nesmieš ťahať tigra za fúzy a mlčať je zlato.

Gustáv Husák

Bol som Dubčekovec, chcel som stranu progresívnu s pohľadom do budúcnosti. Mali sme vlastne šťastie, že na čele štátu stál inteligentný Gustáv Husák. Mohol som sa postupne otvárať, dvíhať hlavu a získavať smelosť.

No a čo podstatné mi ostalo z tých čias? Ľahostajnosť a zvyk. Znormalizovali sme sa, teda za normálne sme prijali aj to, čo normálne nebolo.

A teraz poďme do súčasnosti. Hodinové nezmyselné tlačovky sú už samozrejmé. Čo bolo nepredstaviteľné pred rokom, nami ani nepohne. Už si len zasrandujeme na účet premiéra, ktorý úplne vážne povedal, že celé hodiny komunikoval s výrobcom testov do konečníka. Zvykli sme si. Je to predsa psychopat.

Nenormálne považujeme za normálne a bavíme sa na tom. Novinári, znormalizovaní viac ako za socializmu, už ani nezapochybujú a pod vplyvom autocenzúry sa  ani neskúsia opýtať, či tam hore niekto pozná rozprávku Cisárove nové šaty.

Možno sú ochotní poslať aj kamery na propagáciu takého, povedzme Šeligu. Pri testovaní cez konečník. A potom aj cez nos. Tou istou špachtľou,

Igor Matovič

Denne sa na nás rútia nezmysly, zneužívanie covidu je bežná vec. A pritom sú toto všetko len hry. Pod ich pláštikom sa skrýva kradnutie, dokonca zbytočné úmrtia a prejavy diletantstva živené zástupnými témami.

Napríklad si myslím, že niet okatejšej zástupnej témy, ako je zákaz herní v Banskej Bystrici. V skutočnosti je to treťoradá téma, ktorej chýba seriózna diskusia a poctivé hľadanie riešení. Je to len mútenie vody. Aby sa nehovorilo o tom podstatnom.

Aj toto je jedna z podôb normalizácie. A je škoda, že to poháňa systém, ktorý je chorý. Marketing a prázdnota je viac ako poctivá práca. Aj toto je dnes normálne. V rámci normalizácie. Tú prvú máme už dávno za sebou. Tá druhá je horšia aj preto, že sme sa uspokojili so zvyškom slobody ukradnutou zbohatlíkmi a darmožráčmi…