Je tu čas úcty a spomienok na našich blízkych, ktorí nás opustili a odišli do večnosti. 19. marca 2021 zomrel náš blízky priateľ Ľubomír Motyčka– novinár, ktorý toho veľa prežil, s ktorým sme boli prakticky v každodennom spojení. Zákerná choroba si vyžiadala tú najdrahšiu daň – ľudský život.

Spomíname na neho aj v čase Dušičiek. Azda najpríhodnejšie bude pripomenúť si jeden z jeho nezabudnuteľných blogov, ktorý napísal pred rokom, keď nás tu cvičila vláda s hygienikmi a kvôli korone sme nemohli ísť na hroby svojich blízkych.

Ja sa teraz žiadnym šialencom nebudem venovať. Nech ich čert vezme. Mne je moja rodina prednejšia. Na ňu sa mi patrí myslieť. Bez kytíc – pestovatelia kvetov vydržte, ešte príde váš čas. Príde i čas starých a nových cintorínov rozžiarených ohníkmi spomienok.

Vždy, keď sme šli večer na Donovaly, to bola krása. A tam, na Donovaloch, pod liatinovými krížmi ležia starí rodičia z otcovej strany. Nepoznal som ich. Bieda, silikóza…Táto vetva rodiny však asi nebola vždy chudobná. Veď ostali Motyčky či Motyčská hoľa.

Koľko už bolo pred nami životov. Aj z maminej strany. Alexander Petrovič, najväčší maďarský básnik. Alebo mamin bratranec, leží ako vojak SNP na katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici. Všetky spomienky sa ani nedajú obsiahnuť. Všetky sú však nejako v nás.

Tak, namiesto hrobov skúsme spomínať. Rad radom, ako odchádzali a ako si ich pamätám vo veľkej skratke ja. A aj to len niektorých.

Ako prvý išiel na druhú stranu manželkin starý otec. Nevzdelaný, ale múdry. A my namiesto toho, aby sme ho počúvali, sme sa smiali, keď nám rozprával, že aj socializmus pominie, aj chudoba sa vráti, aj boháči…

A potom môj otec. Detstvo z Donovál mi v ňom ostalo. Ráno nás, svojich synov, rád budil: „Chlapci vstávajte, treba kosiť. Na holiach už ženy seno obracajú.“ Aj ja som mu tak, keď ležal v nemocnici, povedal: „Otec, nevylihuj, kosiť treba.“ Otec sa usmial: „Zajtra pôjdeme a zober kyslého mlieka. Len si teraz pospím.“ Na druhý deň už kosil nebeské lúky…

Po dlhej chorobe, s nepresnou diagnózou ležala najstaršia dcéra na koberci, ja na gauči a pozerali sme televízor. Chystala sa na diplomovku. Študovala špeciálnu pedagogiku. Aj som bol hrdý na to, že ju inšpirovalo moje okienko pre nevidiacich v rozhlase, hoci som bol často zmätený.

My sme jej v lete rozprávali o Grécku, ona nám o tom, ako desaťročného chlapca naučila jesť lyžicou. A to jej všetci tvrdili, že je nevzdelávateľný. Toto ma trochu miatlo. Tak som sa vtedy opýtal, či jej nie je ľúto, že jej životom budú samí postihnutí ľudia. Odpovedala: „Ocko, ale oni mi dávajú viac ako ja im. Čistú lásku a vďačnosť.“

Tak sme si len stisli ruky. O dva týždne, po dcérinom pohrebe, keď sa už stanovila aj diagnóza, sa staručká teta z Kalinova mojej žene prihovorila slovami: „Neplač, dievka moja. Pán Boh ju potreboval, Pán Boh si ju vzal.“

Mama potom ešte dlho žila sama. S bratom dodnes spomíname na jej pagáče, bohémku, makové koláče…I na jej spomienky. A predsa vo mne ako najsilnejšie ostalo to čo bolo potom. Až po pohrebe som sa dozvedel, čo nám nikdy nepovedala, že sa celé roky každý večer modlila za zdravie a šťastie svojich synov.

Svokor, to bol tvrdý oriešok. Veľmi ma chcel mať na svoj obraz. Aj sníval o tom, že mu v krčme poplatím. A aj mi dával najavo, že nemám ani poriadnu robotu. Čo je to rozhlas, keď nemám večer špinavé ruky a nenosím montérky?

Mali sme však spoločnú lásku – Laskomerskú dolinu. A bolo to, keď už býval v penzióne. Oslavovali sme ženinu šesťdesiattku. Ticho si pozeral stavbu domu jednej dcéry a zaťa na susednom pozemku, hádzal kúsky chleba pstruhom v rybníčku a prvý raz v živote ma oslovil Ľubko. O mesiac sme ho pochovali.

A čo moja svokra? Tiež, veľký životný príbeh obyčajného pracovitého človeka. Kým mohla a vládala, na barlách prešla do záhrady, dala si ich naširoko, aby sa mohla zohnúť a pleť burinu. A čo švagriná? To je ešte príliš čerstvé. Deň predtým mi s ženou šli na nervy. Tak dlho telefonovali….

Musím spomenúť ešte jedného človeka, ktorý výrazne ovplyvnil našu rodinu. Manželkinu starú mamu som nepoznal. Spoznali sme sa a dohodli si prvé rande nad jej hrobom. Moja žena na svoju starkú dodnes spomína. Vraj ona nás zoznámila. A dodnes myslí na pesničky, ktoré si spievali. 

Máme 5 vnúčeniec. Najmenšia vnučka, už veľká osemročná slečna, sa ešte aj teraz občas pozabudne, lebo inak sa to už nehodí a pri hojdaní sa so starkou spieva „Pod horou, pod horou, čierne psíča breše…“

A tak život pokračuje. V každom z nás niečo ostáva a každý z nás niečo zaštepí do ďalšieho stromčeka nového života. Tak to má byť a to nám nikto nezoberie…