Okolo nás je napätá situácia a treba ju odľahčovať. Vypnúť televízor, vypnúť internet. A žiadna politika. Bože, len aké je to ťažké. Alebo nie? Chápem, že keď človek vidí plné pery istej dámy z vládnej limuzíny, na politiku veru nemyslí.
Tým nemám na mysli nič zlomyseľné. Vždy som bol slušný, po vzdelaní a poznaní túžiaci človek. Keďže to hovorím svojim vnúčatám, tak je to určite pravda.
Pretože som včera nesledoval vývoj, do obchodu sme išli s manželkou vystrašení. Ktovie aké sú v tejto chvíli pravidlá, predpisy a odporúčania, zákazy. Nuž, riskovali sme. A manželka chcela dve droždia. Okrem iného.
„Droždie? Ešte neprišiel ďalší kamión. A kvôli dvom droždiam ani nepríde. Ešte v sobotu sme mali. Zákaznícka norma bola 20 balíčkov,“ smiala sa milá predavačka.
Vtedy som si uvedomil, aký je ten náš národ predvídavý. Myslí dopredu. Čo ak niekto zakáže pálenuo. A poznáte tú pesničku: „Na Hrochoti v každom domku, pália ženy samohonku…troška vody, cukru, droždí a pálenka len tak frndží.“
Veru tak, sme my prešibaný národ. Vždy si pomôžeme.
Je to už dávno, písal sa rok 1967. Pán profesor nás na chémii učil tento zaujímavý chemický proces s droždím. Triedna elita po hodine všetko zo skúmaviek pozlievala do pohára a v nekonečnej túžbe po vzdelaní sme to aj vypili. Jeden spolužiak urobil dokonca striptíz, nech je to zábavnejšie.
Ja som sa držal. Po vyučovaní som išiel domov po svojich. Hrdý na to, že som sa nevzdal, že moja túžba po vedomostiach bola silnejšia ako následné zvracanie.
Hľa, ako dokážem písať aj o niečom inom ako o politike či kovide. Lebo sranda musí byť, aj keby sme túto vládu nemali…
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
