Všetci vnímame prítomnosť a minulosť svojimi očami. Skutočných teoretikov, ktorí vidia svet objektívne a s nadhľadom, je len veľmi málo. A aj tí sú však neraz poplatní dobe. Je naozaj ten správny čas miesto riešenia nahromadených problémov občanov v novodobom kapitalizme riešiť komunizmus?

Tak napríklad vo mne z čias socializmu ostal zlý pocit z ubíjania iniciatívy ľudí, z obmedzovania súkromnej aktivity, zo strachu povedať svoj názor a z podceňovania vzdelania. A veľmi som sa po roku 1989 tešil na rozvoj ľudskej kreativity, konečne neobmedzovanej nejakou ideológiou.

Čo sa stalo? Namiesto prirodzeného rozvoja podnikania a vôbec ľudskej aktivity, nastúpila privatizácia, reštitúcie a podvody. Iste, aj niečo pozitívne, lenže to negatívne ďalej formovalo našu spoločnosť.

Noví mocní ma presviedčali, že provízie, to je prirodzená súčasť spoločnosti. Je to síce nezdanený príjem, ale úplne poctivý. Priniesli to zahraniční investori, kšeftári so zbraňami a podobne. Potom som v Londýne videl davy bezdomovcov. A hlavou mi preletelo: „Toto je náš vzor? Naša budúcnosť?

Tvorili sa nové súdy, nová prokuratúra. A k tomu nové myšlienky.: „Dajme im vysoké platy, aby neboli odkázaní na úplatky.“ Ibaže k tomu nič o morálke. Nech peniaze prebijú peniaze. Dnes vidíme, ako to dopadlo.

S komunistickou mocou som bol na nože, to je fakt. Z rozhlasu som bol však odídený počas demokracie. Nesťažujem si. Prežil som aj ťažké, ale i krásne roky. Nezbohatol som, ale precestoval  pol sveta. Dnes nevyskakujem, ale dôchodok mám vyšší ako väčšina ľudí. Tak by som mal čušať a nesťažovať si.

Lenže väčšinu spoločnosti pohltili úvery. Z mnohých ľudí sa stali novodobí otroci. V živote na dlh. Vytvorila sa elita, ktorá si žije v neprimeranom a nezaslúženom prepychu, no priveľa ľudí ochutnáva tvrdú kôrku chudoby.

Čítal som moralizovanie o príjmoch. Ten hore by mal mať najviac ak 4 – krát toľko ako ten dole. Teda, chceš 10 000? Nech sa páči. Vytvor taký produkt, aby tomu zodpovedala produktivita práce, svetovosť výrobku a tvoji ľudia zarábali 2 500. 

A ono je to dnes inak. Tí ktorí majú veľa krčia, že tí čo sú dole, majú mať ešte menej. Namiesto toho, aby hľadali iné cesty svojej prosperity.

Vraj, keď sa zbavíme dedičstva komunistov, budeme lepšia a morálnejšia spoločnosť. Odhliadnuc o zločinnosti, v ktorej dominujú celebrity, na čele štátu máme tú najhoršiu spodinu. A sami sme si ich zvolili.

Aj za socializmu boli novinári, ktorí robili nadprácu, ale to čo sa deje dnes, je za hranou férovosti. Aj nedávno boli tri rovnaké reportáže na troch rôznych televíznych staniciach dodané mimovládkami. Tendenčné a účelové. Lebo už dávno nejde o pravdu, ale o to, že účel svätí prostriedky.

Vraj naši ľudia nadmerne podliehajú hoaxom. Ale kde sa možno dočítať pravdu? Tak mi to vychádza, že z mainstreamových médií je to akurát tak Pravda a potom niektoré internetové stránky. Len ako si správne vybrať? Je obrovskou hanbou žurnalistiky, ako sa niekedy dokáže sprostituovať.

Často dávame slovo hlupákom. A počúvame ich. Slovensko je po kolená v bahne. A my riešime komunizmus. To, čo je už vyše 30 rokov za nami. Dokáže dnes niekto zmerať, čo sa so socializmom udialo za ten istý čas? A čo za nášho nepodareného kapitalizmu?

Ak dnes niečo potrebujeme, a to dramaticky, tak je to zdravý rozum. Venovať sa morálke a ekonomike. Potrebujeme si pradivo analyzovať situáciu. Priznať staré, ale aj nové chyby. A prestať prešľapovať na jednom mieste. Alebo ak chcete, prestať cúvať…