„Prosím si citrónovú, ale do tej širokej oblátky,“ zaštebotala osemročná vnučka. Manželka si dala slaný karamel a ja, ako obyčajne preso. Pod vežou je najlacnejšie a mám pocit, že aj najlepšie.
Bol to azda jeden z posledných septembrových letných dní. Slniečko ešte príjemne svietilo, banskobystrické námestie žilo človečinou. Pri dvoch vedľajších stolíkoch sedeli neznámi hostia, mestský policajt s kolegyňou. Akú zmrzlinu si dávali, neviem. Len som počul a teda aj počúval.
Tí dvaja neznámi hostia sa čudovali, čo je to za pešiu zónu. Aj teraz, kým som vypil kávu a dievčatá vychutnali zmrzlinu, prešli popri nás dve osobné autá, dvaja uháňajúci cyklisti a jedna kolobežka. Ani som netušil, že aj tá môže ísť tak rýchlo.
Prečo policajti nezasiahli? No chvíľu oddychovali. A aj tak asi mali motoristi povolenie na vstup na námestie. Tých je toľko….A cyklisti? Kto by ich dobehol. A naháňačka autom po námestí plnom chodcov, to nie je bohvieaký nápad.
Dobehol aj potácajúci sa bezdomovec. Ruky vzpínal a prosil policajtov o pomoc. Stratil doklady. Policajtka ho hnala na rozumné dva metre od nich, lebo tu nejde len o covid. Ale to podstatné. Policajti doklady našli, alebo im niekto dal vedieť kde sú. Bezdomovec bol šťastný ako blcha. Nemohol sa dostať k sociálnym dávkam.
A do tretice, ešte som mal trošku kávy, prišiel akýsi maskot námestia. Ak nechcete, aby sa vám prihováral, tvárte sa, že ho nevidíte. Je to taký neškodný nešťastník. Policajti sú však dobrí známi. Aj pospevovať si začal.
No vnučke treba robiť úlohy. Poďme k autu. Fíha, ešteže som odskočil pred divokým bicyklom. Nuž v aute je to bezpečnejšie, ponáhľajme sa… A policajti? Veľmi si neoddýchli.
Autor: Ľubomír Motyčka , Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
