Mám svoje videnie sveta, ktoré je neraz odlišné od vnímania kolegov poslancov. Obrovská diskusia bola napríklad kvôli koncepcii športu.

Možno je to tým, že už mám svoj vek, ale ja vôbec nemám rád rozsiahle a prepracované koncepcie. Už som ich videl toľko, že až. Ani raz som sa však nestretol s kontrolou ich plnenia. A keď, tak len formálnou. Takže, do tejto problematiky som sa nejako nezapájal. Ale cením si kolegov, ktorí ešte nie sú vyhorení a vidia v koncepciách zmysel.

Preberali sme veľa tém. No, mne osobne sa zdalo, že vo voľbe riaditeľky knižnice v Rimavskej Sobote je niečo prelomové. Ja sám som sa zdržal hlasovania. Pretože to podstatné, rozprávanie sa s Petrom Juhászom, šéfom klubu maďarských poslancov, som sa dostal až neskôr.

Ono totiž, došlo k narušeniu vzťahov a vlastne padla koalícia s našim klubom. Lebo sme vraj podľahli tlaku veľkej politiky, čo súviselo s memorandom, ktoré podpísali aj dvaja členovia klubu maďarských poslancov. Išlo vtedy o jednu z mnohých afér, dnes už v tom množstve Matovičových nezmyslov aj zabudnutú.

A teraz sa to postavilo na ostrie noža. Maďarskú riaditeľku knižnice? Áno alebo nie? Okolo toho kopa slov a nevraživosti o maďarizácii, ale, po mojom rozhovore aj o pocitoch krivdy z maďarskej strany. Keď sme si to s pánom Juhászom povedali, akoby sa vypustil ventil a aspoň časť nevraživosti vyfučala.

Prosím maďarských poslancov, ktorí sú v tomto regióne najsilnejší, doslova prosím, aby prevzali garanciu za pokojnú komunikáciu a aby sme sa všetci dostali do stavu, že spoločne diskutujeme. A nie, že na seba zazeráme. Lebo nič tak problémy neeskaluje, ako mlčanie a pestovanie si pocitu krivdy. Sám na sebe viem, že ma to potom vedie k výbuchom hnevu. A to je zlé. Nám už teraz nejde o to, či Slovák, či Maďar, nám ide o spoločné záujmy občanov tohto kraja.

Čo myslíte, budeme mať na Sliači ešte civilné medzinárodné letisko? Po analýze agresívneho vystúpenia ministra obrany Jaroslava Naďa začiatkom leta, keď neustále presadzoval, že rozhodne taká či onaká komisia a že to bude niekedy potom, je mi jasné, že je to len snaha nechať problém zaspať. K tejto téme sme sa dostali na konci zasadnutia. A aj k veľmi vážnemu upozorneniu, že v pláne tejto vlády sú cesty v našom kraji úplne na chvoste.

Vidíte a už sme Maďari a Slováci spolu na jednej lodi. Spája nás cynická politika tejto vlády. A že sa kraj niekde vyľudňuje? Výborne. Nájdu sa takí, ktorých tam usadíme… Ministri chodia, ruky sa potriasajú, sľuby sa sľubujú…

Ukážkou vzťahu k svojmu mestu a kraju je poslankyňa Viera Dubačová. Málo chodí na zasadnutia a prakticky nikdy nezostane do konca. No a poúča. Tentoraz povedala aj to, že progresívne myšlienky sa od Bratislavy ťažko a pomaly šíria. Nuž viete, zaostalý vidiek nemá na pyšnú bratislavskú kaviareň.

Napokon ona tu už ani nežije. Pokiaľ viem, robí na ministerstve kultúry. Občas príde aspoň povedať niečo všeobecné a myslí si, že aj poučné. A my „zaostalí“ ju nechápeme.

Keď sa blížil záver zasadnutia, s úžasom sme zistili, že nebyť klubu HLAS – sociálna demokracia , zastupiteľstvo by už bolo neuznášaniaschopné. Len nás všetkých 15 poslancov tam trpezlivo sedelo. Priznám sa, aj ja som už mal dosť. Ale aj vedenie. Aj Ondrej Lunter, mladý chlap, sa v rokovaní občas akoby strácal.

No a my „hlasisti“ sme potom ešte pokračovali. Na stretnutí s Petrom Pellegrinim. Mali sme si čo povedať. Strana sa rodí a formuje do riadnej podoby. Musíme byť pripravení…