Bože, ako je to dávno. A predsa to bolo. Ako interný zamestnanec som v rozhlase prežil nejakých 27 rokov, ako externista som spolupracoval zo 12 rokov.
Pán Štefan Horský, významný rozhlasový teoretik, nás okrem iného učil vidieť svet ušami. A ja som to niekedy bral doslova. Okrem iného som sa venoval nevidiacim deťom. Načítal som dokonca zvukovú knihu – zo zvukového archívu rozhlasu.
Nič veľké. Len pol hodiny rozprávania o zvukoch tohto sveta. Jedno dievčatko si mi sadlo na kolená a prehmatkávalo si ma. Nadšene sa pritom smialo. A prečo nie? Veď, ako hovorila, vyzerám veľmi smiešne. O nevidiacom dievčati napokon spieva aj Karel Kryl.
Život nás posúval rôznymi smermi. Kedysi, keď som prvý krát počul tento zvuk, na ceste z Velebitu do Karlobagu, aj som sa trochu bál. Čo sa stalo s mojim autom? V ňom som hľadal chybu. A to na starej Napoleonskej ceste miestami nadstavanej v kľukatom a strmom teréne.
Dnes ten zvuk dobre poznám. Neruší, skôr upokojuje. Na tomto mieste sme si nedávno objednali kávu. Taverna prázdna, len my a gazdiná. A komunikácia bola unikátna. Niečo nám hovorila. Samozrejme po grécky. Keď pochopila, že nerozumieme, to isté zopakovala. Ibaže dôraznejšie a hlasnejšie.
To poznám, takto to ľudia často riešia. Myslia si, že už všetci potom rozumejú. Aj my sme sa tak tvárili. Bola spokojná a aj my, lebo nám kávu urobila.
A spomenúc si na bývalé povolanie, som si nahral takéto malé video z Kréty. Nie kvôli obrazu, chcel som si na pamiatku zobrať svet videný ušami.
https://www.facebook.com/lubomir.motycka.9/videos/10215502985681994
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
