K problematike častého výskytu medveďov pri obydliach občanov v Banskobystrickom regióne, k ich prikrmovaniu mimo zimy a názorovým stretom s ochranármi sa vyjadril riaditeľ Mestských lesov s.r.o. Banská Bystrica Ing. Blažej Možucha. Jeho vyjadrenie, ktoré napísal pre Radničné noviny a uverejnil ho aj portál LesMedium.sk, Vám prinášame v plnom znení:

Pracujem na Mestských lesoch v Banskej Bystrici ako riaditeľ, ale aj ako poľovný hospodár, nakoľko máme aj mestský poľovný revír na území mestských lesov. Od roku 2007, kedy som nastúpil do tejto práce, som sa často stretával s problémom synantropných jedincov medveďa hnedého, ktorí v nočných hodinách, ale niekedy aj cez deň, navštevovali kontajnery s odpadom po okolitých dedinách či lozili pomedzi lavice na amfiteátri v meste.

Nakoľko sa jedná o chráneného živočícha a vybaviť odstrel jedinca, ktorý už nemá rešpekt pred ľuďmi, bol nemožný, začal som to riešiť tak, ako ma to naučili lesníci v Poľsku, Chorvátsku, Fínsku. Teda snahou udržať medveďa v jeho prirodzenom prostredí,  v lese. Ako? Aby nemusel hľadať potravu v dedine či meste, doniesol som im potravu domov, do lesa.

Čo bolo a je príčinou, že medveď zišiel z hôr do civilizácie? Jednoznačne hlad! Medveď je mimoriadne inteligentné a zároveň plaché zviera. Keď môže, človeku sa vyhne. Je zvedavý a dovolím si tvrdiť aj priateľský. Ale hlad je zlý. A v lesoch prirodzenej potravy pre tak veľké množstvo medveďov už nie je. Červené maliny už u nás v horách nie sú.

Nemáme holoruby, na ktorých predtým rástli, černice nestačia dozrieť. Za týždeň ich medvede poobžierajú a čo teda majú žrať zvyšok roka, pokiaľ nezaľahnú na nepravý zimný spánok?  Pozbierajú ešte zopár zdochlín či zbytkov po vlčej koristi, zopár drienok a šípok, ale to všetko je neskutočne málo pre veľký obsah medvedích žalúdkov.

Aktívne sme sa zapojili pred pár rokmi do monitoringu medvedej populácie. Zbierali sme medvedí trus, vzorky srsti zo stromov, ktoré sme predtým natreli bukovým dechtom a obkrútili ostnatým drôtom. Na základe rozborov DNA z takto odobraných vzoriek tu pán profesor Paule identifikoval 48 jedincov medveďa.

Priemerný ročný prírastok medvedích mláďat je u nás 18 kusov. Mávame tu medvedičky, ktoré majú 4 mláďatá a 3 medvieďatá sú skoro pravidlom. Zdôrazňujem, že výmera nášho revíru je niečo málo cez 7 000 hektárov. A nie od všetkých medveďov sa nám podarilo pozbierať trus či iné vzorky. Na takúto výmeru lesa by bolo veľa aj 7 medveďov.

Tak som zriadil krmoviská. Vo vzdialených miestach od obydlí, aby som medvede odlákal od dedín a od kontajnerov, na takých miestach, kde sú naozaj doma. Našiel som zopár zanietených ľudí a za  vlastné peniaze, nie za štátne ani za firemné, zháňame krmivo donášame ho mackom do ich kuchyne.

Robíme tak službu obyvateľom, aby nemali stresy zo stretnutí s medveďmi, aby im tieto nerobili škody na včelstvách, domácich zvieratách či hydine. Ale aj na ovocných stromoch, aby sa neprehŕňali v kontajneroch a neolamovali stromy po záhradách.  

Zatiaľ čo zamestnanci ochrany prírody, pod ich kuratelu totiž medveď ako chránený živočích patrí, aj v tomto roku minú viac ako 10 miliónov eur na monitoring šeliem, vrátane medveďa. Vyhodené peniaze do vzduchu. V období, keď nie sú peniaze na oveľa dôležitejšie veci.

Štátom platení ochrancovia sa takmer každodenne premávajú po našich lesoch na drahých terénnych autách, s drahými fotoaparátmi a úžitok žiadny. A medveďom či iným šelmám ani za máčny máčik  nepomôžu. Peniaze míňajú vo veľkom, ale nie na reálnu pomoc pre konkrétneho chráneného živočícha, ale na papierovanie a nepoužiteľné projekty.

Prečo vlastne toto všetko píšem? V poslednom čase sa stupňujú tlaky a znásobujú udania od pracovníka Štátnej ochrany prírody (ŠOP), člena zásahového teamu medveďa hnedého, že dávame do lesa pre medvede nevyhovujúce krmivo. Chodí nonstop na kontrolu po našich krmoviskách, fotí a udáva nás na všetky svetové strany.

Takto to asi robila voľakedy ŠtB. Potajme zháňala kvázi dôkazy a udávala. Porušujú jednoznačne zákon o kontrole v štátnej správe, nikdy sa neohlásia, neukážu poverenie na výkon kontroly, neprejednajú svoje zistenia so mnou ako zodpovednou osobou, nepošlú nám záznam z kontroly.

Celý svoj život som prežil v lesoch. Nech mi tento pán udavač do očí povie, či kvalitnejšie krmivo si medvede nájdu v kontajneroch v meste alebo po dedinách, či im kvalitnejšie podávame my. Dávame krmivo presne z tých istých zdrojov, ako kŕmia medvede a ostatné zvieratá vo všetkých ZOO nielen na Slovensku, ale na celom svete.

Veľakrát sa zastavia na krmoviskách ľudia aj ochranári, priamo tam konzumujú chutné ovocie, ktoré má možno len malinkú chybu krásy. To, že medvede žerú smradľavé zdochliny, odpadky po smetných košoch a zhnité ovocie po záhradách ochranárom nevadí? Vadí im, že žerú ovocie a zeleninu, ktorú im dávame my, aby nechodili po kontajneroch a nestrašili ľudí.

Vždy som vychádzal ochranárom v ústrety vo všetkom, o čo nás požiadali. Odchytili sme medveďa, aby ho mohli naobojkovať, odchytili rysa, tiež ho naobojkovali, pomáhali sme monitorovať vlkov, ale ústretovosť z ich strany, to je sen z kategórie sci – fi.

Iba škodiace a nezmyselné zákazy a príkazy. Robím prácu za nich, bez nároku na peniaze zo štátu, robím tým aj službu pre obyvateľov, občanov v našom okolí, aby im chránený živočích nerobil škody a nevyrábal stresy. V neposlednom rade pomáham aj samotným medveďom. Nemám rád, keď zvieratá trpia. Ani keď trpia hladom vďaka ochranárom.

Chcem zároveň oznámiť obyvateľom mesta Banská Bystrica aj obyvateľom okolitých dedín, že som zastavil akékoľvek prikrmovanie zveri. Nemám chuť a čas sa donekonečna iba brániť útokom ochranárov. Múdrejší ustúpi.

A s ľudskou hlúposťou sa dá síce nejaký čas bojovať, ale nikdy nie vyhrať. Zdravý sedliacky rozum je pochovaný. A ľudia, ktorí ešte chcú v tejto gubernii niečo prospešné urobiť aj pre ostatných, sú prekážkou. Keby sme boli prikrmovali závadným krmivom, tak za tých 14 rokov, čo to robíme, by už boli všetky medvede vydochli.

Medvede v našich horách tu však budú naďalej v takom istom počte, ako doteraz. Ba ešte vo väčšom, pretože nie všetky tohtoročné medvieďatá vodia ich mamy so sebou. Medvede sa nemnožia ako bunky tým, že sa nažerú a hneď sú z jedného dvaja. Tvrdil mi to totiž jeden zamestnanec ochrany prírody, že ich je veľa preto, lebo sa prejedajú tým, že ich kŕmime.

Neskutočná hlúposť. Opak je pravdou. Keď medvedí samec musí pri hľadaní potravy prebrázdiť 4 revíry, skôr stretne samicu v čase jej ovulácie a dôjde k páreniu. Nažratý medveď zalezie do hrebeňov pod skalu a chrápe. Ako my, chlapi. Naše ženy by vedeli o tom rozprávať…

Na záver upozornenie: prestali sme kŕmiť, ale medvede ešte nikto neodučil žrať! Budú hľadať potravu všade, kde sa len dá. Opakujem znova, že tak veľký počet medveďov, aký je v našich horách, nemá ani zďaleka dostatok potravy vo svojom prirodzenom prostredí.

Budú brať ochranári už konečne za niečo zodpovednosť? Alebo budú medvede končiť tak, ako skončila mama medvedica Inga?