Ani mi nenapadne hrať sa na historika a už tobôž nie na politológa. Začnem len niekoľkými faktami a potom už budem osobný a súčasný.

Niekedy v roku 1860 mala Banská Bystrica 4 000 Slovákov a tisíc Maďarov. V roku 1880 tu bolo 5 000 Slovákov a 4 000 Maďarov. O ďalších 20 rokov to už bolo maďarské mesto. Pomer Slovákov a Maďarov bol presne opačný.

To bola doba nesmierne tvrdej maďarizácie, po ktorej nám ešte dodnes ostali maďarské či pomaďarčené nápisy na starých hroboch. Bolo sa treba prispôsobiť. Pre lepší život detí, kvôli kariére. Ako vždy, prispôsobovali sme sa, vtedy pod tlakom.

Prišiel však rok 1920. Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo a bol tu Trianon. Vysporiadanie nových hraníc, nových štátov. A v Banskej Bystrici už vtedy žilo 8 000 Slovákov a 2 000 Maďarov. Časy, keď bolo výhodné hovoriť po maďarsky sa skončili, už bolo lepšie byť znovu Slovákmi.

Odvtedy neustále počúvame o historickej krivde voči Maďarom. Ako prišli o svoju vlasť. A my vo svojom sebabičovaní nemáme dosť sebavedomia, aby sme si buchli po stole a povedali, že to my, slovanské národy sme prišli o Uhorskú vlasť, ktorá sa vinou krutej maďarizácie stala zlou macochou a museli sme sa rozísť. S obeťami, stratili sme veľké územia, kde žili Slováci, ktorých osudom bola ďalšia maďarizácia.

Chýba nám sebavedomie, aby sme povedali, že my sme boli priemyselne tí vyspelejší, akurát rozdrvení špičkovou českou ekonomikou. My sme mohli začať ovládať ekonomiku Uhorska a väčšinové slovanské národy mohli v Maďarskom parlamente, v prípade demokratizácie, položiť maďarskú pýchu na kolená.

Lebo, aj tak to mohlo byť. Podstatné však je, ako to všetko dopadlo a úplne najdôležitejšie je, že súčasný stav svedčí o pokoji a znášanlivosti. A ono to bolo aj predtým. Mama z Hontu sa pri cestách do Maďarska vždy predstavovala s týmto: „Prepáč, že ti tykám, ale vykať neviem.“

Maďarčinu sa naučila na ulici s deťmi. Starý otec chodil do krčmy, kde chlapi za jedným stolom spievali raz po slovensky a raz po maďarsky. Malé zajačiky sme volali ňusiká a potom? Ešte aj v časoch, keď Slota šiel na tankoch do Budapešti, som sa v Maďarsku vždy stretol len s priateľskou tvárou.

Je našou vinou, že nám chýba sebavedomie. Mama vždy varila perkelty, paprikáše, prívarky a nikdy nám nenapadlo, že by to mali byť maďarské jedlá. To sú aj naše jedlá. Nechali sme si ich vziať. Keď Ján Babilon napísal prvú slovenskú kuchársku knihu v roku 1875 v mnohonárodnom meste Budapešť, pri zariadení kuchyne používali skôr nemecké názvy. Len preto, lebo to bola vyspelejšia mestská kuchyňa, nie maďarská či slovenská.

Posledné voľby nedopadli bohvieako. Zvolili sme si Matoviča a OĽaNO, ktoré je plné náboženských fanatikov, ale aj maďarských iredentistov. A potom za nimi stojí poslušný dav. Samotný premiér vyrába konflikty ako na bežiacom páse.

Je to zlé. Ani Maďari nedopadli v politike dobre. Nechceli ich ani vlastní. Maďari sa pri voľbách nebili v prsia, ale chcú celkom obyčajné veci. A ich politici chcú zasa moc. Matovičovi tečie do topánok.a tak hľadá podporu raz u Rómov, raz u Maďarov. A myslí si, aký je stratég. Popri tom to vyzerá ako tanec v porceláne.

Mne však nejde o politiku. Mám veľa maďarských kamarátov. A chcem, aby sme kamarátmi ostali. Nenechajme sa zhlúpnuť z politiky. Tak ako mi to Zoly z Komárna povedal: „Vieš, žijeme ako predtým, len už sa bojíme robiť si zo seba srandu, aby sa niekto náhodou neurazil.“

Aj sranda hádam bude, keď štváči odídu do zabudnutia. No, ja si neodpustím ešte jednu zlomyseľnú poznámku. Kedysi aj u nás v Banskej Bystrici bolo znakom módnosti pretkávať slovenské vety maďarčinou. To bol taký honor. Vtedy to bolo aj pod tlakom. Dnes sa nebicyklujeme, ale bikujeme a trekujeme, už nechytáme ryby, ale fischingujeme, ak nemá obchod anglický názov, nie je moderný…. Aký je to rozdiel? Pcháme sa vždy niekam .a niekomu.

Tak mi napadlo, že preto, aby sme boli súčasní, no predsa aj slovenskí, mali by sme si dať vyrobiť veľké plastové odznaky s nápisom ALL FOR SLOVAKIA.