Preto, aby moje dnešné rozprávanie bolo zábavnejšie, začnem Egyptom. I keď, práve Egypt je síce najvýraznejší, ale má až tragikomickú príchuť.
Bakšiš je v tejto krajine takmer samozrejmosť. Od cudzinca sa priam očakáva, že dá nejakú mincu alebo niečo kúpi. Spomínam si na hotely, kde chyžní, lebo tam je to mužská práca, nedostávajú plat a žijú iba z bakšišu.
Chodiť po uliciach je až nepríjemné. Ktovie ako, ale rozoznajú, že som Slovák a volajú po mne: „Daj mi šancu.“ Na to, aby mohol prezentovať svoj tovar. V obchode s parfumami vás takmer dokopú aby ste niečo kúpili.
A spomínam si, ako ma pred hotelom šiesti obchodníci zo svojich stánkov oslovovali: „Ako sa máš?“ Ten siedmy bol najlepší. Vykrikoval: „Na hovno.“
Priam k dokonalosti to dotiahli Turci. V obchode s hodvábnymi a perzskými kobercami urobili prednášku a predvádzanie kobercov, všetko doplnené s tkáčskou dielňou. V nej tkali, pre zaujímavosť, modrooké dievčiny, takže odolať a nekúpiť tisíceurový koberec je normálne ťažké.
Väčšina kupujúcich si to potom, v priebehu dvoch – troch dní rozmyslí a delegát cestovky kúpu koberca zruší skôr, ako ide na poštu smerom na Slovensko. Samozrejme storno obchodu niečo stojí.
Bože, to sú krásne spomienky. A už len čakáme, či a kedy sa tieto spomienky stanú znovu skutočnosťou. Teda či a kedy sa dostaneme do sveta.
Máme jedno šťastie. Aj Slovensko je kus sveta. Odmyslime si akvaparky, veľké termálne kúpaliská, kde býva hlava na hlave a vôbec miesta, kde sa zhlukuje veľa ľudí. Dúfam, že aj to bude. No myslím aj na akýsi náhradný scenár.
Hádam niet krajiny v Európe, ktorá má toľko starých hradov. Samotná krajina je rôznorodá tak, že je s ňou porovnateľné len Japonsko. Bohatstvo minerálnych vôd je unikátne, máme tisíce kilometrov značených turistických chodníkov i cykloturistických trás. Sme európsky unikát. Nemáme pyramídy, ohurujúce a majestátne. Ale máme krásu prihovárajúcu sa vnímavým očiam. Je len na nás, ako ich dokážeme prezentovať.
V Banskej Bystrici ideme urobiť napríklad krok vpred do ekologickej turistiky, prírodného cestovného ruchu, poľovačiek bez zbraní. Do objektívu sa nemusí dostať len medveď, ale aj jemný kvietok, bohatá zeleň či prameň hučiaci zo skaly. Alebo, ako som sám videl, bublajúci potok. Práve na tom mieste totiž vyrazil vo vode ďalší prameň.
A to všetko môžeme obdivovať bez davov ľudí. Áno, vyžaduje si to perfektnú organizáciu práce, sprievodcov, ktorí milujú svoju krajinu a turistov, ktorí chápu ochranu prírody ako niečo prirodzené a nie nútené.
Takto som načrtol možnosti Slovenska. V nádeji, že korona pominie a nič ďalšie nepríde. A že budeme môcť cestovať doma i po svete. Oblúkom sa však vraciam k suvenírom rôzneho druhu.
Chyžnému v Egypte dáme bakšiš, aby mal pre rodinu. A doma? Kúpime si nejakú maličkosť, potešíme sa tým, že si z miesta pobytu niečo donesieme. Od obyčajného človeka. Jemu tým dávame šancu lepšie žiť. Mimochodom, v Egypte som raz kúpil nejakú ozdobnú mapku Made in China. Tak toto nie, toto treba odmietnuť.
Doprajme si navzájom, nechajme nejaký ten peniaz ľuďom, ktorí sa živia prácou. Nemajú to ľahké, ale sú to krásni ľudia.
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné