Neklamal nás Lenin? Naozaj sa treba stále učiť? A ešte jazyky?

Jeden z mojich obľúbených spisovateľov Miloslav Stingl ovláda viac ako 30 jazykov. V tom aj niektoré polynézske a indiánske. Úžasné. A ja nie a nie sa niečo naučiť.

Ruštinu pomaly zabúdam, ale dohovorím sa. Rovnako po chorvátsky. Ale strácam poľštinu a napríklad i taliančinu. O angličtine ani nehovoriac. A tú som sa teda dlho učil… Zbytočne. Pri čítaní anglických slovíčok v hladine alfa som v jednom kurze dokonca začal chrápať.

Spočiatku som mal aj komplexy. K akejkoľvek múdrejšej debate som vždy potreboval tlmočníka. Až kým som si sám nezdvihol sebavedomie. To je tak. Človek si na všetko nájde výhovorku.

Princíp je v tom, že sa nerád školsky učím a nerád robím čokoľvek, s čím sa neviem stotožniť. Teraz je to napríklad majetkové priznanie poslanca. Zase je urobené tak, aby sa nikto nič nedozvedel, zase je to bohapustý formalizmus. V prospech bohatých. Ale, už nestačí priložiť potvrdenie o tom, že som podal daňové priznanie, už ho treba celé priložiť. No, úžasné… Ďalšia konina.

Ale, vráťme sa k jazykom. Čo aký som bol na ne v škole hlúpy, predsa len som životom zistil, že dobrovoľne sa učiť viem. Tak som prišiel i k ruštine, poľštine, chorvátštine a až zázračne sa na mňa lepila taliančina. Rovnako rýchlo však zabúdam.

Najmä odvtedy, ako som vedecky vyskúmal, čo vo svete potrebujem. Len škoda, že som pritom nepožiadal o grant z EÚ. Mohol som si pomôcť.

Tak teda, aby ste vedeli. Vo svete potrebujete tri slová s ktorými sa určite dohodnete: „Dobrý deň, prosím, ďakujem.“ Všade vo svete sa inak vynasnažia vyjsť vám v ústrety. Ste predsa hosť a toho si treba ctiť. Niekedy je trochu nepríjemné, keď vás nejaký domorodec osloví tromi, štyrmi jazykmi a vy nezaberáte. Ešteže sú všade už aj Rusi. Ruština mi predsa len ide najlepšie. A všade ju už pochopiteľne vedia.

Len pozor, toto platí iba vo svete. Kto chce robiť s cudzincami na Slovensku, musí sa učiť. Cudzincovi u nás tri slová stačia. Kto poskytuje služby, musí vedieť viac. No, je tu ešte jedno, čo funguje vo svete, ale aj doma. Prirodzený ľudský úsmev.

Viezli sme sa do mesta Kandy vo vnútrozemí Srí Lanky. Ubúdalo chudoby zhluknutej okolo mora v nádeji zárobkov na turistoch. Pribúdali domy, takmer schované v húštine banánovníkov, polí s ryžou a čisté deti. Peňazí je tam pomenej, ale ľudia akoby žili krajšie.

Z autobusu som videl aj jeden zvláštny jav. Po kraji cesty kráčal mahut – pohonič a priateľ svojho slona a za ním si cupkal slon, priateľ mahuta. Je to nezmysel? Neviem, ale ten slon, aspoň pre mňa, dobrácky a kamarátsky cupkal. A nenúťte ma, aby som to vysvetľoval. On skutočne cupkal.

V meste Kandy je uložený Budhov zub. Čiže, je to sväté miesto. Ľudí, tam zhromaždených, som nefotil. Nezdalo sa mi to vhodné. Nevraviac o tom, že títo ľudia, prevažne staršie ženy s kvetinovými vencami, sa na nás turistov pozerali ako hrom do buka. Nepáčili sme sa im. To viete, trópy, prišli sme od mora. Tie výstrihy, kratučké šortky, no radostný pohľad. Dámy prepáčte, oblečenie mužov som si akosi nevšimol.

V tej hustej atmosfére nevraživosti sa prvá spamätala moja manželka. Priam inštinktívne sa smerom k zazerajúcim budhistkám začala mierne ukláňať. A usmievať. Vtedy sa niečo stalo. Tých dvesto či tristo žien sa svojimi, zväčša štrbavými ústami, začalo na nás usmievať. To viete, staršie ženy vedia, kto sú dobrí ľudia. Aj keď sú bieli a dokonca aj čudne oblečení.

Úsmev je silná zbraň.