Tak sa rozpráva jeden z príbehov na Mallorce. Boh vraj pracovitým dal vo vnútrozemí pôdu, aby na nej pracovali. A tým sprostým a lenivým len piesočnaté pobrežie Stredozemného mora. Toto s chuťou rozprávali hotelieri vo svojej pýche, ako s Bohom vybabrali. Ktovie, ako bude ďalej?

Nie je tomu tak dávno, ako Chorvátsko zažilo občiansku vojnu. Turistov nebolo. A ich domy na prenajímanie zrazu zívali prázdnotou.

Rozprával som sa o tom v dome Deliči, kúsok od mora v Tučepi, pod majestátnym Biokovom. To boli časy, keď si domáci spomenuli na staré domy, v dohľade mora, no až na strmých skalnatých svahoch. Tam boli ešte staré domy, kamenisté olivovníkové sady, ktoré po stáročia dávali živobytie i skromné záhrady. Počas občianskej vojny sa tam vracali, aby si niečo dorobili aspoň do úst.

Hore na rozoklaných vápencových planinách nachádzali zabudnuté sopúchy, akési prepadnuté jamy zaplnené nafúkaným prachom. V zime zachytili vodu a dalo sa pestovať. Aspoň cibuľu či trochu zemiakov. Kým neprišli letné horúčavy.

Ja som už pestovanie plodín v sopúchoch nezažil, bolo po vojne, zato som tam videl behať kamzíky. A dával som si pozor, aby som nezišiel z chodníka. Lebo, človek nikdy nevie, kedy je pod tenkou vrstvou zelene prepadlisko. Koľko ľudí sa tam stratilo? To je vraj osud Biokova.

Turisti sa vrátili, pestovanie zeleniny v ťažkých podmienkach sa skončilo. Ono, keď sú dobré časy, načo zbytočne robiť? Aj na ostrove Rodos som videl skleníky s rozbitými sklami. Načo pestovať, keď sa dá doviezť?

Na starých pozemkoch rodina Deličovcov uchováva olivovníky zasadené ich pracovitými prapredkami a ja som už uvažoval aj o to, že prídem na pár dní do starého domu. Autom sa na pláž doveziem a tie výhľady sú úžasné. A možno by som aj dačo urobil. Lebo taká záhrada si pýta stále robotu. Aj olivovníky sa dosádzajú. Pre budúce generácie.

V Macedónsku ma fascinovali polia so zeleninou, ukážky ľudskej pracovitosti. Nuž, more nemajú, musia robiť. Je to však také nešťastie? Živiť sa prácou?

A kto si myslí, že cestovný ruch nie je práca, veľmi sa mýli. Robiť s ľuďmi je veľmi náročné a často aj nevďačné. A keď sa pritrafia ešte ďalšie problémy, je z toho celá pohroma. Preto je múdre nestáť len na jednej nohe, ale pevne na obidvoch. Nebáť sa roboty, ale ctiť si ju. Takú ozajstnú, ktorá zem kropí potom. Lebo žiť treba.

Ktovie, koľkým už pomohol tento starý olivovník?