Je to niečo nové? Ani nie. Ona v latentnej forme existovala vždy. Už len preto, že mladí chcú ísť dopredu a starí si nechcú pustiť svoje miesto v spoločnosti.

Prišli však časy, keď nenávisť v rôznych podobách dostáva neprimerané rozmery. Už z tohto je jasné, že teraz nebudem nejako zábavný. Možno iba na konci tohto rozprávania.

Najskôr tu dominovala nenávisť politická. Ako dôsledok štvania a rozdeľovania ľudí. Dobre, už sme rozdelení, ale panuje niekto? Čo vlastne platí teraz, čo bude platiť o hodinu?

Obrovské rady áut pred Veľkou nocou boli unikátnym príkladom toho ako to vyzerá, keď ľavá ruka nevie čo robí pravá. Hovorí sa tomu pokus – omyl. Statusy na Facebooku boli plné zloby a naštvanosti.

Čas plynie a učíme sa žiť s koronavírusom. A s nenávisťou. Najskôr prevládali statusy o starých, ktorí sa mocú po obchodoch mimo vyhradený čas. Na to nabehli statusy o nedostatočnom dvojhodinovom intervale na nákupy spojenom s úplným zákazom v iných časoch.

Iste, aj táto hlúposť sa vyriešila. Len, koľko zla to prinieslo? Robí to niekto naschvál? Už mi to tak pripadá. Istým vrcholom bol včera koment nejakého Igora z Oremburskej ulice v Banskej Bystrici. Ide o mladého človeka, ktorý používal výrazy ožrana zo zapľuvanej krčmy.. Podarilo sa mi ho blokovať, lebo načo mi je niekto taký. Nech ide, kam patrí, do „kanála“.

Hovorí sa tomu medzigeneračná nenávisť. Vzájomné nadávanie si a primitívne urážky. Keď si predstavím, že tento mládenec sa takto vyjadroval vlastne aj o svojich rodičoch a starých rodičoch… Nuž, čo sme si vychovali, to máme.

Výchovné slovo čakáme možno všetci. A na Facebooku možno nájsť všeličo. Občas dokonca aj duchovná slovo. Ja som napríklad rád čítal slová kňaza Karola Lovaša. Včera však, akoby napätia a zla nebolo dosť, dokonca zmenil profesiu. Stal sa z neho politilóg. A čo iné. Urobil to, čo robia všetci amatéri. Pustil sa do strany SMER. A posplietal to aj so zločinmi komunizmu.

Vôbec netvrdím, že v ničom nemal pravdu, ale jednoducho to považujem za amatérske. Vybrať si nejaké heslá a na nich stavať svoj domček z karát.

Nepoužil som ani jedno hrubé slovo. Ale, jednoznačne som nesúhlasil. A tak ma dnes ráno pán farár v rámci sebareflexie a rozširovania dobra, upokojovania atmosféry, zablokoval.

A tak, keďže už ho nemôžem čítať a súhlasiť alebo nesúhlasiť, niečo duchovné pridávam na zamyslenie ja. Drobný príbeh z Havany, odkiaľ je aj ilustračná fotka. Z Havany možno aj preto, aby sme si uvedomili, že svet nie je čiernobiely.

Pani zašla do spovedeľnice. Ešte nevedela dobre po španielsky. Kňaz chvíľu počúval jej snahu prepletanú slovenskými slovíčkami, ktoré on ani nepoznal. Prerušil ju a povedal: „Spovedáš sa Bohu, ja som len prostredník. Hovor svojim jazykom. Boh ti rozumie, ja nemusím.“

Je takýto pohľad kacírsky alebo správny? Už sa asi nedozviem. Sme odpojení.