Včera sme mali deň Zeme. Sledoval som, že sme si to v návale údajov o pandémii a zase i táraní o prázdnej špajze ani veľmi nevšimli. Už nás nezaujíma ani Gréta, ktorá ešte nedávno plnila námestia. A Zem ako taká je vlastne úplne nezaujímavá.

Som egoista a tak si poviem, že je to vlastne dobre. Z hľadiska môjho mikrosveta. Čím menej sa budú ľudia zaujímať o Laskomerskú dolinu, tým lepšie. Aj keď to má sprievodné znaky.

Už nastal čas gulášov a tak chtiac – nechtiac budem po väčších dažďoch (len aby prišli) zbierať z potoka plastové fľaše a iný odpad. Pri Medenom Hámri sa na skalách zachytávajú aj kožky a vnútornosti z králikov. Ale, to je nič.

Kdeže sú časy, keď ste zamyslený kráčali popri potôčiku a vyľakal vás šplechotom rovnako vystrašený pstruh. To viete, kopa domov a chát. Kedysi tam boli len záchody vyvedené z domov. Rybám to skôr osožilo. Ibaže už je ich priveľa a ešte viac chémie.

Už je tomu 10 rokov, ako bolo nepekné počasie a ledva sa mi podarilo odfotiť vzácneho čierneho a veľmi plachého bociana v mojej záhrade. Fotka je nekvalitná, ale vzácna. To sa bol už asi len rozlúčiť.

Ale, nesťažujem si. Ešte sem tam zapraskajú suché konáre a spomedzi stromov sa vynoria parohy statného jeleňa, ešte sa na rozvlnenej lúke, schované vo vysokej tráve, pasú opatrné srnky, ale už dávno som nevidel jazveca, užovka sa tiež schováva a len omylom, raz za dvadsať rokov sa k domom pripletie maco.

Nesťažujem si. Pred pár dňami som o dušu fotil prvé jarné kvety v mojej záhrade. Nazval som to „Výlet na Madeiru“. Znovu mi rozkvitá mnou zaštepená jabloň, ktorej som dal názov Bystrická hrkálka. Sľúbil som pred deťmi, že ja pestovanie tohto stromu v doline obnovím. A to priamo pred dobrým duchom Laskomerskej doliny.

Len aby jabloň nezamrzla. Aj dnes ráno bola strecha biela. Viete, ako sa mení klíma, tak je na jar zavčasu teplo, no noci sú studené. Za mojich mladých čias stromy kvitli až v druhej polovici mája. A to už mrazy nehrozili. Ešte dobre, že som si zachoval pár starých odrôd z niekdajších sadov, ktoré produkovali v 19. storočí ovocie aj pre Budapešť. Tie sú najspoľahlivejšie.

Áno, som egoista. Chcem to mať pre seba. Ale zase nie až taký, aby som sa s dolinou nechcel chváliť. Vlani, v septembri som publikoval akési sny o Laskomerskej doline. V Žiadnom prípade ju nezmeniť komerčne, treba zachovať prírodný charakter, osadiť smerovníky, vysvetlenia čo kde je a prečo to chránime, postaviť partizánsky bunker, žiť s prírodou. Žiadne super lavičky. Brvno pri studničke, nanajvýš v prípade dažďa jednoduchý prístrešok.

Už viem, že si neškodíme. Turisti, bežci, cyklisti. A to je fajn. Skoro pol roka som bol chorý, no už sme sa prebrali. Kto my? Ľudia, ktorí majú záujem. Vymieňame si informácie cez maily. Máme minimalistické zámery z hľadiska stavania, maximálne z hľadiska ochrany prírody. Veď tam máme porasty tisu, vyše 300 – ročné borovice a vôbec, krásne lesy. Už tušíme, kde bolo keltské hradisko, zatiaľ nevieme, kde sa ťažilo zlato, ale veď na všetko prídeme.

Obľúbená je Sásovská dolina, Urpín, Laskomerská dolina. Nenáročná a nekomerčná turistika. Niečo pre ľudí. Ja si beriem napríklad na starosť naštepiť si Bystrickú hrkálku na rôzne typy podpníkov. Možno zistím, ktorý je najvhodnejší. A keď nie ja, niekto ďalší.

A predsa som aj egoista. Nepopíšem, kde rastú konvalinky, ani črievičník papučka – kedysi som ho mal aj v záhrade, niečo si nechám pre seba. Ja som už raz taký egoista…