Bola to taká zaujímavá, skoro dovolenka, lebo som mal so sebou aj manželku. Fethiye, vraj najhorúcejšia oblasť Turecka. Aspoň ja som mal ten pocit.

Pomerne blízko od hotela bola pláž, ktorú popoludní bičovali vlny a tak sme používali taxík na cestu, kde bola pokojná časť pláže. Bolo to iba pol druha kilometra, Ale tá horúčava…

Na fotke si možno pozrieť celú OLU DENIZ, jednu z najpropagovanejších pláží Turecka. Pravda, je to môj podvod, lebo podobné foto sa dá urobiť len letecky, alebo pri paraglidingu. Na to som si netrúfol a tak som odfotil billboard.

No, veru šialená horúčava. Našťastie prišiel kamarát, delegát cestovky Andrej Malejčík. Vraj, aj mi treba niečo nafotiť, aj dobre padne utiecť pred slnkom.

A tak sme sa vybrali do hôr. Čas zmaže rôzne spomienky , nakoniec ostane v pamäti len to, čo človeka skutočne zaujalo. V mojom prípade to bol obed. Pôvodne som sa tešil na jahňacinku, ale Andrej bol vtedy vegetarián, neviem ako teraz a tak sme šli na obed bez mäsa.

Z parkoviska sme popri potoku prešli k akými dreveným altánkom na brehu, skoro až tatranskej bystriny. Altánky s kobercami, stolíkmi takými nízkymi, že sa pri nich nedalo sedieť ani na normálnych stoličkách a samé vankúšiky.

Vyzuli sme sa, pohodlne si upravili vankúšiky pod sebou a čašník začal nosiť. Paradajky v olivovom oleji, nejaké placky, doma by som povedal, že lokše, papričky, nejaké kašičky v malých mištičkách, spoznal som len humus, ktorý mi zachutil už v Grécku.

No, božský obed. Tak som zlenivel, že okrem lokší som ani nič neodfotil. Len potok rútiaci sa popri nás. Po obede sa Andrej uložil na vankúšiky a začal odfukovať. Vraj tak máme urobiť aj my. Po dobrom obede si treba zdriemnuť. Až po nejakej hodine prišli ešte drobné sladkosti a káva. Personálu sme urobili radosť, lebo sme tak dali najavo, že sme spokojní.

Bože, to bol obed. Ako si ho nezapamätať. Čo stál, neviem. Hosťom sa cena nehovorí. A v danej chvíli mi bolo tak krásne. Svet gombička.

Cesta do hôr pokračovala popri lýkijských hrobkách do jednej dediny postavenej na strmine skál. Čo tam? Ide sa na pivo. A čo myslíte, ako získa pozornosť hostí chudobný krčmár, ktorý nie je pri mori v tom obrovskom mori konkurencie?

Mal perfektný barový pult. Pivo bolo stále chladné, lebo sme si ho držali v studenom potôčiku, ktorý pretekal prostred barového pultu. A to ešte nebolo všetko. V tom zurčiacom barovom pulte sa pri každom napití mihli pstruhy.

Aj v tých horách bolo horúco, no predsa len ľudskejšie ako pri mori. Škoda, že sme museli odísť. Bolo to oveľa zábavnejšie ako pobyt na najslávnejšej pláži Turecka.