Ľudia boží, kto máte tam hore vplyv, povedzte im, nech už prestanú slopať či huliť. Nech už dostanú rozum. Ja, či chcem alebo nie, musím potom písať o politike. A ja to nechcem.

Chcem seba i čitateľov hojdať na vlnkách snov o cestovaní, o krásach Slovenska a s tým chcem vydržať po celé obdobie karantény, či ako sa to vlastne volá. Pri popletených informáciách už človek ani to poriadne nevie.

Počul som povzdychnutie jednej dámy: „Keď sa na obrazovke objavil Pellegrini, mala som pocit istoty a dôvery. Keď sa tam objaví Matovič, od prvej chvíle mi chveje žalúdkom a mám pocit strachu.“

Neviem, možno o to ide. Vyvolávať pocit strachu a ohrozenia. A my veľkí a silní vás ochránime. Plán nám Pellegrini síce nedodal a my nevieme ako ďalej, ale už vás môžeme potešiť. Treba znížiť minimálnu mzdu. Nielen, že nebudú trináste dôchodky, ale možno ani dvanáste. Vlaky zadarmo zabudnite. Rekreačné poukážky zabudnite.

Po 2. svetovej vojne ich síce, ako krízové opatrenie na rozvoj cestovného ruchu v Európe zavádzali ako mimoriadne výhodný stimul malej ekonomiky, ale my to nechceme. Veď tým najbohatším sa z poukážok veľa neušlo. Len kadejakým lacnejším trochárom. To netvorí percentá HDP, iba zamestnanosť. A nás zaujímajú len banky a bohatí.

Ľudia čakajú na východiská, na múdru vládu, ktorá povie ako ďalej. To však nikto nepovie. Bohatí zbohatnú, chudoba skap. A takí penzisti ako najohrozenejší? Čím viac ich zomrie, tým menej dôchodkov treba vyplácať, znížia sa náklady na zdravotníctvo… jedna malina.

V roku 2014 som išiel s mojim časopisom Cestovateľ do kolien. V posledných mesiacoch som nemal plat, zadarmo robila žena a pomáhala – zadarmo – aj dcéra na materskej. Zamestnanci do posledného mesiaca dostávali plný plat.

Lebo to patrí k dôstojnosti a slušnosti. Iste, asi aj preto som padol. Lebo som nikde neostal dlžný, lebo som plnil dané slovo. No, tam hore sa dá asi dostať len tak, že slovo nemá žiadnu cenu, že ľuďmi pohŕdame. Kto to kedy videl priznať si, že to nevedia, tak si dajú len minimálnu mzdu a urobia aspoň to.

Na tých hore pľujme koľko chceme. Zaslúžia si to. Ale, nie na ich voličov. Už ich pomaly ani nezistíme, hanbia sa priznať. Sme na jednej, dúfam, že nie úplne sa potápajúcej lodi. Názory sa menia, ale neschopnosť chytiť kormidlo lode na búrlivom mori prinesie strašný trest. Verte, potrestaní nebudú tí hore, hoci by si to zaslúžili, len ich nevoliči a samozrejme aj oklamaní voliči.

Čo pozitívne to prinesie? Vedomie toho, že politici a spolu s nimi manipulujúce médiá si vždy zaslúžia nedôveru a SMERu trpké ponaučenie, že sebareflexia musí prísť zavčasu a nie vtedy, keď sa už vyhrievajú len na zmenšujúcej sa podpore pochlebovačov. Aj oni sú politici a zaslúžia si pozerať sa na nich cez prsty.