Trochu si vypožičiavam titulok spred pár dní, keď som písal o Grékoch. Za ten čas sa udialo niečo, čo ma podráždilo a pripomenulo mi jednu nepríjemnú vlastnosť udomácnenú na Slovensku.

Nejaký treťoligový futbalista zo Slovenska, žijúci v Taliansku (pozn. 27 – ročný Richard Lásik, hráč tímu Teramo Calcio a partner speváčky Tiny „Trápni Slováci, zobuďte sa!“) zistil, že my Slováci sme trápni. Samozrejme, že všetci. Čo by už mal povedať kapitán slovenskej reprezentácie Marek Hamšík pôsobiaci vo farbách čínskeho klubu Dalian Yifang FC, vždy hrdý na Slovensko v Neapole či v Číne?

Podľa fotky s inak sympatickou rodinkou je to mladý muž. Avšak tým, že je vo svete, už cíti potrebu vyjadrovať sa, samozrejme pohŕdavo, na účet materskej krajiny. On sa asi jedného dňa vráti, keď mu bude treba pomôcť.

Kde sa v ňom berie pýcha hneď súdiť? Už je viac ako my ostatní? Veď je v cudzine. Iné, ako kopať do lopty nevie, tak aspoň domov posiela svoje infantilné myšlienkové pochody. A prečo? Lebo sa nám nepáči Matovič.

To nie je dôležité. No, na Facebooku sa za dva dni objavili tri sebabičujúce komenty, šíriace túto nezrelú hlúposť. Aby sme videli, akí sme my, Slováci.

Trikrát som to komentoval aj ja, že Matovič musí byť na tom zle, keď potrebuje na svoju obranu tohto mládenčeka. „Svedkovia Matovičovi“ sa pochopiteľne ohradili, jeden ma hneď pevne spojil s Ficom – ale je to naozaj zlý a intelektovo nie bohvieaký človek. Nikomu asi nedochádza že mne ide skôr o vlastenectvo, o reálny pohľad na vlastnú krajinu. Už sme mali prezidenta, ktorý ju nazval mafiánskou. Tomu rozumiem, lebo on sám veľmi dobre pozná prostredie mafie a tak hodnotí podľa seba…

Veľakrát som bol vo svete. Nikdy som pri niečom krásnom, výnimočnom nevzdychal, že my to nemáme. Lebo máme iné. A nikdy som nesúdil. Ani severské rybičky pol roka zakopané v zemi, až kým sa nezmenili na tmavú trasľavú hmotu, samozrejme príšerne zapáchajúcu. Neochutnal som, ale vraj je to lahôdka. Tak isto ako zahnívajúce veľrybie mäso. Na Sardínii sa mi hnusilo vyťahovanie živých morských slimáčikov z ulít a ich jedenie. Darmo mi domáci vraveli, aké je to dobré na potenciu. Vtedy ma tento problém ešte nezaujímal.

Dvakrát som čítal o Slovákoch. V románe o Drakulovi ich autor opisuje pri putovaní Rumunskom ako zachmúrených, fúzatých, ale nie nebezpečných ľudí. V jednom americkom románe z Chicaga z roku 1905 sa píše o Poliakoch, ktorí nenávidia Slovákov, lebo sú ochotní robiť za ešte menej peňazí. Nuž čo, treba si prečítať a uložiť v pamäti

Jedným zo symbolov Slovenska sú naše halušky. Nemožno ich vnucovať, lebo pre mnohé krajiny je to niečo nejedlé. Kvôli tomu však nie sme horší, ani lepší ako iní. Národné sebabičovanie je hlúposť. A netreba ho využívať ani politicky, ani národnostne, ani ľudsky. Vtedy je to skôr príklad argumentačnej chudoby.

Ešte niečo z Fiľakova, kde sme sa pred časom bavili o haluškách. Chodí tam veľa Maďarov. A veľa ich tam aj žije. V reštauráciách človek čaká guláše, paprikáše a podobne. V informačnom centre som sa pýtal, čo takí hostia z Maďarska vyhľadávajú najčastejšie. Podržte sa. HALUŠKY s bryndzou a škvarkami!

Nie sme malí a nemáme dôvod robiť zo seba trpaslíkov. A nemusíme sa nechať bičovať nejakým mládencom, ktorý prešiel cez hranice a už je múdrejší. Už vie viac ako kopať do lopty…