Spájanie sa bolo aj predvolebnou témou. Spájali sme sa za slušnú spoločnosť bez mafie, korupcie, diskriminácie, neonacizmu, za férový prístup a pomoc slabším a zraniteľným…

Ale teraz, keď čelíme globálnej epidémii, spájame sa v prejavoch pomoci a ľudskosti v jeden celok.

Počuť tiež hlasy dúfajúce, že táto kríza nás zmení. Dúfajúce, pretože sme si vytvorili dav, ktorý nám v týchto ťažkých časoch pomáha a dáva nádej prakticky na všetko. Cítime, že niečo treba zmeniť. Že sme sa vzdialili jeden druhému a teraz, keď je potrebné spoločne bojovať proti epidémii, dúfame, že sa naša konzumná, súťaživá a ignorujúca spoločnosť zmení na ľudskejšiu. Ktosi napísal, že sme ako srnky stojace na ceste, ktoré obdivujú svetlá reflektorov rútiacich sa áut.

Spojenie sa v potlesku pre lekárov a spoločné spievanie na balkónoch je príjemné, tak ako každé spojenie sa do davu. Máme pri tom podobný slniečkový pocit ako kedysi pri oslavách prvých májov. Naša emocionalita, o čosi silnejšia ako v starších demokratických štátoch, sa však veľmi ľahko stáva naším nepriateľom.

Spájanie sa v socializme vyprodukovalo množstvo nesvojprávnych ľudí a dnes si vážim skepsu, ktorú mám voči tejto spoločenskej hodnote. 

Pretože spájanie vytvára dav, ktorý zákonite produkuje autority a diktátorov, potláča individualitu a slobodu. Dav má svoju všeobecnú pravdu, všemohúcu silu, ktorá každému zaručuje pocit bezpečia a nádeje. Ale ten, kto nie je s nami, je proti nám. Dav kvôli svojmu udržaniu a posilneniu sa potrebuje nepriateľa.

Po druhej svetovej vojne, keď fenomén davu ukázal svoju silu, sa v západnom svete robilo množstvo psychologických štúdií. Výskumy ovplyvnili predovšetkým školstvo a zmenili pohľad na výchovu detí. Autority učiteľov už neboli vítané, žiaci sa viedli k vytváraniu si názoru a voľnému správaniu sa na základe vlastného cítenia, myslenia a rozhodnutia.

Nie na základe emocionálnych väzieb a spoliehania sa na dospelých v škole a v rodine. Trieda sa začala deliť do skupín, začal sa uplatňovať individuálny prístup, učiteľ prestal byť príkladom autority a stal sa partnerom aktívneho žiaka.

Aj národ je davom. Vedeli sme sa celkom ľahko zhodnúť, že migrantov, homosexuálov či legalizáciu ľahkých drog nechceme. Že my poznáme hodnoty, že my sme mali dobré školstvo, že my vieme ako bojovať s koronavírusom.

Písať o súčasnej pandémii je náročné. Možno nás bude veľa, ktorí stratia svojich najbližších. V týchto dňoch je správne spojiť sa do davu, byť disciplinovanými a upozorňovať sa navzájom. Ale súčasne je dôležitý odstup a kritické myslenie.

Spája nás vírus ako spoločný nepriateľ. Tvorí sa dav a automaticky sa vynárajúaj vodcovia. Možno ste si všimli, ako rástli sympatie Pellegrinimu a Sakovej. Nová vláda sa zostavila zázračnou rýchlosťou, aby nepremeškala tento čas a prevzala rozhodovanie. Občan nemá na výber, v jeho vlastnom emocionálnom záujme je dôverovať tomu, kto spoločnosť vedie. Stávame sa prirodzene súčasťou davu a pomáha nám to.

Ale čo sa stane, keď vírus už nebude plniť funkciu nepriateľa? Zvládneme rozbitie sladkého davu alebo sa budeme naďalej chcieť spoločne tešiť, tlieskať a hľadať hrdinov? Ale potom si prirodzene budeme hľadať nového nepriateľa. Kiežby ním bolo znečistenie našej planéty, sociálna a rôzna iná nespravodlivosť či náš konzumný spôsob života.

Nehrozia nám len dva či tri mesiace strachu, izolácie a následné ekonomické problémy. Hrozí nám naša túžba zostať v nejakom dave za každú cenu a ničiť tých, ktorí budú náš národ, alebo našu stranu, inú skupinu či skupinku ohrozovať.

Snáď sa posunieme v schopnosti a vôli kritizovať do vlastných radov i vlastných vodcov, v schopnosti otvorenej a odvážnej komunikácie. Nakoniec zistíme akí sme úžasní vo svojich odlišnostiach a aká falošná býva vysnívaná jednota.