Pozor.  Ak ste útlocitní na istú mieru sexistických rečí, či úvah o viere, nečítajte. Rovno nahnevane komentujte.

Postupne to vyzerá tak, že nám všetkým začne šibať z vážnosti situácie. Alebo koronavírus, alebo vláda. I keď ono je to asi jedno.

Aj toť, vicepremiér sa nechal odfotiť pri ruskom lietadle s ukrajinskými výsostnými znakmi a povedal o ňom, že je slovenské. A že priletelo z Číny. Neviem, ja si musím ceniť slová člena vlády, no nie a nie pochopiť, že Istanbul je v Číne. Asi mi chýba alkohol, alebo niečo biele…

Ľudia potrebujú k životu ľudí. Hoc je to aj menšia komunita, ale musíme mať niekoho na milovanie či hádanie.

V Polynézii sú zväčša menšie komunity. A už civilizované, teda asi ohlúpnuté ako my. Prečítal som azda všetky knihy od Miloslava Stingla, ktorý precestoval celú Polynéziu, Melanéziu a Mikronéziu.

Na jednom polynézskom ostrove chodili všetci holí. Ešte neboli civilizovaní a preto im bolo všetko čisté. Prišli misionári a viete ako chlapi. My sme vždy a všade rovnakí. Bože, to bolo krásnych prsníkov. Misionárov to dráždilo. Jeden z prvých krokov bol ženám zakryť vnady. Dovtedy do nich hučali, až kým sa nezačali civilizovať. Zrazu mali podprsenky. Hurá. Ibaže, nohavičky či aspoň nejaké sukne nie.

Boh je milosrdný a dobrý. Odpúšťa hriechy, je plný lásky. To domorodci pochopili. A preto, na zdesenie misionárov, sa na pohreboch začali smiať a tešiť. Boh je milosrdný, čaká ich krajší svet. Už nikoho nebudú napríklad bolieť zuby… A tak sa tešili, že ten dotyčný je už u milosrdného Boha.

A keby len to. V rámci civilizovania sa už poznali tranzistoráky. V tom čase ich zaujala hudba Beatles. Pochovávalo sa teda v rytme tejto skupiny.

Že to bolo možné, som sa presvedčil aj ja. Svojho času bol v Banskej Bystrici polynézsky súbor Rotorua Maori. Aj so svojimi chytľavými pesničkami. Základ jednej nám bol akýsi povedomý. Nebohý Gregor Roletzký z bystrického rozhlasu v nej našiel škótsky či írsky základ.

Tak veru. Je o čom písať. Nemusíme všetci robiť paniku a chrliť oheň či  síru.