Slovensko a Banskobystrický kraj majú veľa zaujímavostí, o ktorých však častokrát veľa nevieme alebo ich nepoznáme. Jednou z nich sú slovenskí Gorali (staršie aj Horali) zo slovensko – poľského pohraničia. Ich nárečie je bližšie k poľskému jazyku, ale považovali sa za Slovákov.

Gorali

Sú etnografická skupina žijúca jednak na česko – poľsko – slovenskom pomedzí zhruba medzi Jablunkovom na Morave a severným Spišom na Slovensku, v malých enklávach v Poľsku, na ostatnom Slovensku či na rumunsko – ukrajinských hraniciach.

Na území Slovenska (a územiach prv patriacich k Uhorsku, ale dnes pripojených k Poľsku) sa Gorali najneskôr od 18. storočia sami považovali za Slovákov.

Gorali sú charakteristickí špecifickým  goralským nárečím poľského pôvodu, ako aj prevažne valašským folklórom. Okrem Oravy a Spiša, v roku 1612 v dnešnom Banskobystrickom  kraji osídlili Gorali aj horehronskú obec Pohorelá a v 18. storočí obec Lom nad Rimavicou.

„Hraničné areály spišských goralských nárečí (48 obcí) a oravských goralských nárečí (24 obcí) sa rozprestierali na slovenskom území. K ich rozčleneniu došlo, ako je známe, na základe rozhodnutia mierovej konferencie v Paríži z 28. júla 1920, keď severozápadná časť Spiša (14 obcí) a severovýchodná časť Oravy (13 obcí) pripadli Poľsku,“

hovorí historik Vladimír Sklenka.

Napríklad obleku Pohorelci nepovedia inak ako ancuk, keď ľutujú tak banujú, chudák a biedny človek je pre nich bedan, dvojča zasa blizňak. Ak niekto kupuje na dlh tak borguje, keď sa niekto potuluje tak čavarguje. Záclona je pre nich firhang, závdavok foršuš, hampuľa kotrba je hlúpa hlava, kakatka dedinské väzenie, pajtášom je šarvanec, pľundre zasa letné nohavice z plátna, riskaša varená ryža, šurc zástera a hantuch uterák. Keď Pohorelci vedia, tak znajú a ak zariaďujú, tak v ich jazyku zarendeľujú.

V najznámejšej goralskej pesničke je výstižne odzrkadlený spôsob života v ťažkých podmienkach: „Goralu, či ti nie je ľúto odchádzať z rodného kraja. Smrekových lesov i hôľ, i tých potokov striebristých. I goral na hory pozrel a utieral slzy rukávom. I hory opustiť treba, kvôli chlebu, pane, kvôli chlebu…“

Tomáš Červen

Jedným z najvýznamnejších národovcov bol aj Tomáš Červen (*1793 Chyžné – †1876 Banská Bystrica), rodák zo slovenskej / goralskej obce Chyžné na Orave, ktorú Slovensko muselo v roku 1920 odstúpiť Poľsku.

„Tento banskobystrický biskupský vikár po meruôsmom roku ako prvý zaviedol slovenčinu do vyučovania na banskobystrickom gymnáziu ako prvom v celom Uhorsku,“

uvádza Vladimír Sklenka.

Po smrti biskupa Štefana Moysesa viedol Tomáš Červen banskobystrické biskupstvo a stál aj za založením slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom.