Pred pár dňami som písala facebookový status s poďakovaním desiatim banskobystrickým poslancom a jednej poslankyni za podporu hlasovania v projekte participatívneho rozpočtu.

Po chvíli trápenia sa s oslovením som sa rozhodla zjednodušiť si to a pani poslankyňu, ako raritu banskobystrického zastupiteľstva s pomerom mužov a žien 26:5, teda 5:1, vynechať. Neviem či som urobila správne. A aj preto som začala písať tento blog.

Inšpirácia prišla zo zahraničia, kde sú snahy vyhnúť sa upozorňovaniu na pohlavie už dlhodobé. Nepoznať ho podľa priezviska alebo podľa novovytvorených názvov profesií. Prestalo sa napríklad používať steward a stewardess a používa sa flight attendant pre obe pohlavia. A podobne.

Rozmýšľala som prečo upozorňovať, že pani poslankyňa je niečím iná, ako ostatní páni poslanci. Nechcela som upriamiť pozornosť ani na biologickú stavbu jej tela ani na to, že patrí k spoločensky nižšie postavenej skupine poslancov a už vôbec nie na to, že je na mojom zozname len jedna.

Predstavujem si iné storočie, keď sa zdôrazňovalo, že prítomné sú aj dámy. Aj to bol z časti len prejav galantnosti a nie skutočného záujmu o zrovnoprávnenie žien. V súčasnosti sa stretávame aj s odmietaním tejto galantnosti. Dnes si muži musia zvážiť či dajú dáme prednosť vo dverách, pretože niektoré ženy to uráža. Pociťujú to ako falošné gesto. Sme už v inom storočí, ale spoločenské frázy a oslovenia sú železnejšie ako zvyk.

Došla som k názoru, že ak žijeme v spoločnosti, v ktorej muži a ženy nemajú rovnaké postavenie, potom  je spoločensky nekorektné upozorňovať, o akom pohlaví hovoríme alebo že sa ideme prihovoriť aj tej silnejšej i slabšej skupine. A tým hodiť všetky ženy do znevýhodnenej skupiny a všetkých mužov do zvýhodňovanej skupiny.

A my v takejto spoločnosti žijeme! My ženy to poznáme. Ak sa v spoločnosti spýtame niečo „významnejšie“ muža, veľakrát automaticky odpovedá pozerajúc sa na iného muža, nie na nás. Akoby „významná“ téma bola doménou mužov. A tak sa často vytvárajú ženské a mužské skupinky, problém preklenúť ich hovorí o všetkom.

Ale spýtajte sa žien, či sú hrdé na to, že sú ženy. Temer každá povie áno. Zrejme pridá, že muži to majú ľahšie, ale aj to, že by nemenila. Je to naša prirodzená sebaobrana, potreba nepadnúť a držať si sebaúctu. Realitu to však nijako nezmení. Muži rozhodujú napríklad o veciach verejných v našom meste v pomere 5:1.

Použijem pozitívnu diskrimináciu a osobitne sa týmto poďakujem pani poslankyni Karovej za jej podporu hlasovania v participatívnom rozpočte. A tiež ostatným štyrom poslankyniam za to, že tam sú a bojujú, samozrejme aj všetkým, ktorí im dôverovali a dali svoj hlas.

Tabuľka zastúpenia mužov a žien v zastupiteľstvách slovenských miest: