Mesto Banská Bystrica v spolupráci s RTVS – štúdio Banská Bystrica v piatok hodinu pred poludním 30. augusta 2019 na budove Horná 21 odhalilo pri príležitosti 75. výročia SNP pamätnú tabulu pripomínajúcu začiatok vysielania Slobodného slovenského vysielača pplk. Mirkom Veselom a Jozefom Stykom v roku 1944.

Slávnostného odhalenia pamätnej tabule sa zúčastnila ministerka kultúry Ľubica Laššáková, predseda BBSK Ján Lunter, primátor mesta Ján Nosko, mestský poslanec z rodiny mužov prvých hodín Povstania Ludvík Nábělek, riaditeľ banskobystrického štúdia RTVS Miroslav Debnár a ďalší hostia spolu s protifašistickými bojovníkmi a  občanmi mesta. Celý priebeh tohto slávnostného aktu prenášal v priamom prenose Slovenský rozhlas.

Ministerka kultúry SR Ľubica Laššáková vo svojom prejave uviedla:

„Som hrdá na to, že som takmer 25 rokov bola súčasťou Československého a neskôr Slovenského rozhlasu, teda tradície, ktorú založil Slobodný slovenský vysielač. Hrdosťou ma napĺňa aj fakt, že v predvečer 75. výročia SNP sme v banskobystrickej Štátnej opere na slávnostnom koncerte s názvom „Muži prvých hodín Povstania“ udelili in memoriam pamätnú medailu ministerstva kultúry aj Mirkovi Veselovi. Som rada, že spoločne zdieľame túto vzácnu chvíľu odhalenia pamätnej tabule.“

Ministerka Laššáková spomenula slávnostný koncert „Muži prvých hodín Povstania“, na ktorom udelila in memoriam siedmim hrdinom Povstania pamätné medaily. Boli nimi Vavro ŠROBÁR – politik a lekár, významný predstaviteľ slovenskej politickej elity medzivojnového Československa, Mirko VESEL – generál, protifašistický bojovník a spoluorganizátor SNP, Milan VESEL – generál, protifašistický bojovník a účastník SNP, Miloš VESEL – generál, protifašistický bojovník, Miloš MARKO – plukovník a prednosta oddelenia vojenského priemyslu 1. československej armády na Slovensku, Ludvík NÁBĚLEK – lekár, plukovník a protifašistický bojovník, Ladislav SÁRA – pedagóg, rozhlasový hlásateľ, protifašistický bojovník.

Riaditeľ banskobystrického Štúdia RTVS Miroslav Debnár povedal:

„Tých 59 dní Slobodného slovenského vysielača je najvážnejšou a historicky najvzácnejšou kapitolou v dejinách banskobystrického rozhlasu. Práve tu sa začalo písať súžitie rozhlasu a mesta Banská Bystrica, ktoré sa pretavuje až do dnešných dní aj tomto pamätnou tabuľou, ktorú tu dnes odhaľujeme. Je to pre mňa príležitosť poďakovať sa mestu Banská Bystrica, ktoré sa venuje historickému odkazu aj rozhlasového vysielania, čoho dôkazom je aj vlaňajšie odhalenie pamätnej tabule k 50. výročiu okupácie z roku 1968, v ktorom zohral banskobystrický rozhlas tiež mimoriadne vážnu historickú úlohu. Pre súčasných rozhlasákov je odkaz augustových povstaleckých dní vysielania až do októbra 1944 je každodennou inšpiráciou do našej práce.“

Primátor Ján Nosko sa prítomným prihovoril slovami:

„Dnes stojíme pred budovou, z ktorej sa pred 75 rokmi ozývali hlasy proklamácie s výzvou vojakom a národu. Tieto výzvy nenechali chladnými tisíce statočných Slovákov a Sloveniek. Je povinnosťou mesta robiť všetko preto, aby sme dokázali postarať o pietne miesta spojené s odvahou alebo utrpením. Spomeniem len obnovu cintorína vojakom z I. svetovej vojny v Majeri, revitalizáciu pamätníka obetiam fašizmu v Kremničke, obnovu sochy Partizána a ďalších historických pamiatok. Preto som veľmi rád, že dnes to môžeme potvrdiť odhalením pamätnej tabule Mirkovi Veselovi a Jozefovi Stykovi z úvodného vysielania Slobodného slovenského vysielača 30. augusta 1944.“

Pamätnú tabuľu na budove Horná 21 odhalili Ľubica Laššáková, Ján Nosko, Miroslav Debnár a Ludvík Nábělek.

Ludvík Nábělek pri tejto príležitosti predniesol skvelú reč verne popisujúcu historické udalosti spred 75 rokov, ktorú Vám prinášame v úplnom znení:

„Slobodný slovenský vysielač, ktorý sa po prvý raz ozval dňa 30. augusta 1944 o 11:05, začal svoje vysielanie výzvou k slovenským vojakom a slovenskému národu začať ozbrojené povstanie proti nemeckým nacistom. Chcel by som sa pristaviť pri dramatických a v dnešnom pohľade priam fascinujúcich okolnostiach vzniku textov, ktoré túto výzvu priniesli. Ako sa zrodili Proklamácia k slovenským vojakom a Proklamácia k slovenskému národu.

 Keď v nočných hodinách dňa 29. augusta 1944 po rozhlasovom prejave ministra obrany Slovenského štátu Čatloša, v ktorom oznámil okupáciu Slovenska nemeckou armádou bdelí bratia Veselovci s hŕstkou vojakov dobyli budovu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici (túto dovtedy plne ovládali režimu oddaní plukovníci Kanák a Zverín), čím umožnili Jánovi Golianovi vydať rozkazy na ozbrojený odpor voči okupantom, neboli v Banskej Bystrici prítomné žiadne osobnosti, ktoré by politickým prevolaním zaštítili vyhlásenie povstania.

Jediným v tom čase dostupným rešpektovaným politikom bol doktor Vavro Šrobár, ktorý sa skrýval pred vládnou perzekúciou u svojho osobného priateľa a kolegu doktora Ludvíka Nábělka v jeho drevenici na Donovaloch.

Na dramatické udalosti, ktoré sa tam odohrali v noci z 29. na 30. augusta, spomínala moja starká, pani Elena Nábělková, nasledovne :

Dňa 29. augusta 1944 boli sme v našom domci na Donovaloch dr. Vavro Šrobár, môj manžel, ja a náš 15-ročný syn Ivan. Vládlo u nás dosť veľké napätie. Žili sme v obave, či Šrobárov konšpiračný pobyt u nás ostane utajený. Neustále sme sledovali správy z rádia. Takto sme počúvali aj večerné správy bratislavského rozhlasu.

Zrazu sa ozval minister obrany Slovenského štátu generál Čatloš. Oznamoval príchod nemeckých vojenských jednotiek na Slovensko a vyzýval slovenských dôstojníkov a vojakov, aby im nekládli odpor, ale aby ich prijali ako svojich kamarátov, ktorí im prichádzajú na pomoc.  Trvalo dosť dlho, kým sme sa spamätali. Na Šrobárovej a manželovej tvári sa zračili starosti a obavy. Konečne sa vyslovila otázka: Čo teraz? Ako sa zachovajú vojaci? Prežívala som ťažké obavy o svojich narukovaných synov, o svoju rodinu a pochopiteľne aj o osud nášho národa.

Ľahli sme si pomerne neskoro,  s obavami, čo nám prinesie budúci deň. Sotva som zdriemla, keď vonku zahučal motor a bolo počuť hovor. Preľakla som sa. V prvom momente som si myslela, že to istotne idú po Šrobára. Zakrátko nato búchal niekto na dvere nášho domu. To už bol hore aj môj muž so synom Ivanom.

Prehodila som si rýchlo župan, šla k dverám a až napodiv pokojným hlasom som sa spýtala, kto je. „Elenka, to sme my, otvor,“ spoznala som hlasy svojich bratov Mirka a Milana. Otvorím dvere. Vidím okrem bratov ešte ďalšieho dôstojníka. Bol to pplk. Miloš Marko. Boli vyzbrojení samopalmi. Rozrušení. Mirko sa ihneď na mňa obrátil s otázkou, či je tu Šrobár. Odpovedám, že áno. Až potom krátke objatie.

Na to Mirko vraví: „Tak už sme v tom. Kde je Šrobár?“ Ukázala som na dvere Šrobárovej izby. Mirko zaklopal a vchádza. Dvere za sebou nezatvára. My ostatní, Milan, Marko, manžel, Ivan a ja stojíme v predizbe a v kuchyni. Počúvam celá rozochvená s pochopením vážnosti chvíle, ako Mirko oznamuje Šrobárovi, že prichádzajú z Banskej Bystrice, kde sa zmocnili veliteľstva, a že je mimoriadne naliehavé, aby sa reagovalo na Čatlošovu výzvu v rozhlase. Na otázku, či je pán minister ochotný spolukoncipovať proklamácie, Šrobár odpovedal kladne.

 Naši noční hostia sa usadili v Šrobárovej izbe, hovorili o udalostiach prežitého dňa. Pocit strachu a neistoty postupne mizol a prechádzal v pocit odhodlanosti a nadšenia. Pripravujem čiernu kávu a povoľujem aj svojmu Ivanovi, aby mi v tom pomáhal a bol prítomný rozhovorom. Dozvedáme sa, že môj najmladší brat Miloš po prevedenom povstaní v Ružomberku avizoval Milanovi do Trenčína, aby ihneď prišiel, lebo mu hrozí nebezpečenstvo.

Dozvedáme sa o stretnutí Mirka s Milanom v Trenčíne, o dohovore Mirka s pplk. Markom na urýchlenom odchode do Banskej Bystrice a samozrejme aj o udalostiach v Banskej Bystrici – o vzrušujúcom a priam neuveriteľnom zmocnení sa veliteľstva ako aj o rozhodnutí prísť na Donovaly, aby na zostavovaní plánovaných proklamácií bol zúčastnený aspoň jediný v tomto čase v blízkosti sa nachodiaci ilegálny politický činiteľ.

Toto všetko sa zbehlo tak nečakane, že sme veru nemali poruke ani poriadny kancelársky papier, a tak doktor Šrobár na koncept použil svoj zožltnutý poznámkový blok. Pri podávaní čiernej kávy počúvali sme s Ivanom, ako to spoločne dávajú dohromady. Napísala sa veta, potom ďalšia a ďalšia, potom sa niekto ozval s návrhom na opravu a tak sa písalo a opravovalo, škrtalo a prepisovalo. Spočiatku písal Šrobár, potom môj manžel. Čiernu kávu som stále ticho nosila. Mohli byť vari štyri hodiny, keď sa pplk. Marko s konceptom vybral k svojmu kufríkovému písaciemu stroju, aby to na ňom prepísal.“

Dokument História napísania proklamácií približuje kľúčové momenty koncipovania proklamácií takto:

„Dr.Šrobár použil na zápis žltý útržkový blok rozmerov 11,5×16,5 cm a začal písať proklamáciu k vojsku, ktorej podstatnú časť diktoval Mirko Vesel s prihliadnutím na pripomienky ostatných prítomných. Koniec Proklamácie k slovenským vojakom ako aj Proklamáciu k slovenskému národu písal potom Dr. Nábělek. Pri štylizácii Proklamácie k slovenskému národu mal zasa hlavný podiel Dr. Šrobár, s pripomienkami ostatných. Po zhotovení konceptov proklamácií prepísal tieto Miloš Marko na vlastnom písacom stroji, ktorý si priviezol so sebou.

Opisy boli zhotovené len v jednom exemplári, pretože nebol k dispozícii indigový papier. Potom Mirko Vesel vyzval prítomných na podpísanie proklamácií s poznámkou, aby bolo jasné, kto sú ich spolutvorcovia. Proklamácie boli podpísané v tomto poradí: Dr. Vavro Šrobár, pplk. Mirko Vesel, pplk.Dr.Ing. Miloš Marko, mjr. Milan Vesel a Dr. Ludvík Nábělek.

Na záver bolo rozhodnuté, že pre rozhlasové vysielanie prečíta Proklamáciu k slovenským vojakom Mirko Vesel a po ňom Proklamáciu k slovenskému národu Milan Vesel, a to v dopoludňajších hodinách dňa 30.augusta 1944. Proklamáciu k národu však namiesto Milana Vesela prečítal na požiadanie Mirka Vesela Ing. Jozef Styk, lebo Milan Vesel zamýšľal vydať sa k východným divíziám do Prešova. Bolo približne šesť hodín ráno dňa 30.augusta 1944, keď Mirko Vesel, Miloš Marko a Milan Vesel odišli z Donovalov do Banskej Bystrice.“

Proklamácia k slovenským vojakom v úvode analyzuje vojenskú situáciu na Slovensku po vstupe okupačných jednotiek a v zastúpení veliteľa slovenského vojska ako časti československej brannej moci generála Viesta okrem iného vyzýva:

„Vojaci, postavte sa na odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám, bojujte tvrdo a neúprosne proti votrelcom, zachovajte najprísnejšiu disciplínu a poslušnosť tým veliteľom, ktorí vás povedú proti Nemcom. Vyzývam záložníkov – vojakov, aby sa okamžite hlásili v najbližších kasárňach. Súčasne vyzývam žandárstvo, políciu a finančnú stráž, aby sa okamžite pripojili k obrane vlasti. Vojaci, jednajte rýchlo a s najväčšou rozhodnosťou. Slovenskí vojaci do boja, chráňte domovinu!“

Proklamácia k slovenskému národu  vyzýva slovenský národ na podporu „…vlasti verného slovenského vojska v boji proti vojsku nemeckému a proti ich domácim zradným pomáhačom“. V závere potom zdôrazňuje:„Nikdy nebolo strašnejšej a kritickejšej chvíle v dejinách nášho národa, ako je táto osudová chvíľa. Vo chvíli, keď naše vojsko je odhodlané bojovať za našu česť, slobodu a právo, nemôže ani slovenské obyvateľstvo stáť stranou.“

V súvislosti s proklamáciami vznikli v neskorších rokoch viaceré polemiky (najmä zo strany tých, ktorí v čase rozhodujúcom pre samotné bytie či nebytie Povstania neboli z rôznych dôvodov tam, kde mali byť). Nie je v súčasnosti potrebné vynášať súdy. Podstatná bola skutočnosť, že obidve proklamácie odzneli v prvom vysielaní Slobodného slovenského vysielača ako oficiálne dokumenty najvyššieho významu, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili  priebeh prvých hodín a dní Slovenského národného povstania.“