Človeku je niekedy dosť ťažko. Najmä ak ho gniavi bremeno intríg a úpornej snahy presadiť priemernosť a sebauspokojovanie sa s ničím. Jednoducho, zvykol som si hľadať pozitívne riešenia, ktoré polovičatosť nepotrebujú, ktoré sa presadzujú poctivou prácou. A to v reálnej politike nie je vždy vítané.

Vybral som sa do Telgártu urobiť si fotografiu prameňa rieky Hron. S tým, že sa naobedujem v penzióne u Hanky. Že čo je na tom zvláštne? Potrebujem si to vopred zabezpečiť. Penzión sa zameriava na kvalitu a tá nekráča vždy ruka v ruke s kvantitou. Suroviny musia byť vždy čerstvé…

No ale, dohoda bola na svete, usadili sme sa s priateľom  za stolom. Okrem obeda som mal záujem prehodiť aj pár slov s Dorotou Hríbikovou. A pravdaže aj s mamou, ktorá penziónu dala meno. A nielen to. Aj roky tvrdej práce. S tým výsledkom, že na ubytovanie a jedlo v penzióne sa dnes, prenesene povedané, stojí v rade.

Dcéra Dorotka, lebo na jej trochu divoký osud som bol zvedavý najviac, sa po jedle, ktoré som vychválil do neba, nadšene rozhovorila. Aj o tom, ako môžu byť zemiaky trochu iné, aj šalát trochu iný, aj mäso odlišné a predsa to spolu v ústach vytvára harmóniu a túžbu chváliť to úžasné jedlo ( len tak mimochodom, poslanec nechodí nikde nikoho vyjedať, aj keď chválim, bez platenia neodídem).

Poďme však už k veci. Po skončení stredoškolského štúdia sa Dorotka vybrala do Dánska študovať. Externe však študuje teraz. V Prahe. V Dánsku totiž školu nechala. Nesmierne ju zlákala príležitosť robiť v reštaurácii NOMA, ktorá trikrát za sebou získala označenie svetovej jednotky. Je samozrejmé, že súčasťou ocenení sú aj Michelinské hviezdy.

Tam sa naučila rozmanitosti ponuky, využívaniu miestnych surovín, obohacovaniu ponuky výbornými nápadmi. A potom išla s teamom do Austrálie. Tri mesiace bola pri rozbiehaní ďalšej svetovej reštaurácie. A opäť s poznaním, že svetové je najmä to, čo ponúka miestna príroda a čím inšpirujú domáce suroviny.

Myslíte si, že v Telgárte ju vítali s otvoreným náručím? Ako dcéru áno, ale ona s novou filozofiou prišla aj do svojej dediny. Ale o tom písať nejdem. Sú veci, ktoré majú ostať vo vlastnej kuchyni. Hrany sa nakoniec obrúsili, jedálny lístok nemajú, lebo dôležité sú miestne suroviny, dary prírody. A aj Telgártska záhradka. A fantázia, ctižiadosť, radosť z poctivej práce.

Mávam aj ťažké chvíle. V Telgárte som však uvidel svetielko nádeje. Na skutočný a nie virtuálny cestovný ruch. Dorotka mi pofúkala boľačku duše.