Štátna vedecká knižnica a Kuzmányho kruh v spolupráci s odbočkou Spolku slovenských spisovateľov v Banskej Bystrici pozývajú Bystričanov na ďalšie stretnutie Kuzmányho kruhu.

Bude to na prednáška Dr. Jany Borguľovej venovaná osobnosti Jána Bottu pri príležitosti 190. výročia jeho narodenia. Stretnutie sa uskutoční v pondelok 29. apríla 2019 o 17:00 hod. v expozícii Múzeum – domov múz na 2. poschodí Štátnej vedeckej knižnice, Lazovná 9 v Banskej Bystrici.

Ján Botto

(* 27. január 1829, Vyšný Skálnik – † 28.apríl 1881, Banská Bystrica)

Ján Botto (pseudonym Janko Maginhradský) sa narodil vo Vyšnom Skálniku, pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch v rodnom Malohonte, od roku 1843 na lýceu v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol.

Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol romantický básnik, autor balád a povestí.

Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie). Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. 

Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova, komponovanou metódou kontrastu. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. 

Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady. Neaktualizoval ich, rešpektoval postupy baladického žánru, zvýrazňoval v nich predovšetkým tragické životné pocity. 

Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Jeho poézia dôsledne využívala melodiku ľudovej poézie. Ukázala na nové možnosti básnického zobrazenia skutočnosti oživovaním ľudovej tradície a vystihnutím národného koloritu. 

Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Prekladal zo slovanskej poézie (A. Mickiewicz, A. S. Chomiakov) a z maďarčiny (S. Petöffi).

Na sklonku života v Banskej Bystrici

.Uznávaný autor legendárnej Smrti Jánošíkovej, balád Žltá ľalia, Margita a Besná, Báj Maginhradu, Báj na Dunaji a mnohých ďalších básní sa v Banskej Bystrici usadil na posledných desať rokov života (1870 – 1881).

V civilnom živote pracoval ako zememerač, no známejší bol ako podporovateľ slovenského národného života, spoluzakladateľ Matice slovenskej, donor slovenského gymnázia v Revúcej či priateľ mnohých slovenských vlastencov a umelcov.

Býval v jednom z bytov domu v Lazovnej ulici č. 11 (na budove je umiestnená pamätná tabuľa). Do nemilosti uhorskej vrchnosti sa dostal po zatvorení Matice slovenskej (1875) a zostrení maďarizácie. Podporoval totiž aktivity slovensky orientovanej mládeže na miestnom gymnáziu, ktorí sa stretávali práve v jeho byte a utužovali sa v národnej orientácii recitovaním vlasteneckých básní, spevom piesní, spriadaním plánov na opätovné vzopätie Slovákov.

Samozrejme, toto neuniklo oficiálnym kruhom a Bottov postoj si vyslúžil dokonca „záujem“ ministerského predsedu v Budapešti Kolomana Tizsu, ktorý žiadal jeho exemplárne potrestanie. Nežičlivosť a nadmerný stres z nastávajúceho súdneho procesu sa prejavil na zdravotnom stave básnika, ktorý skonal ako 52 – ročný na následky infarktu. Pochovaný bol práve na ev. cintoríne v Lazovnej ulici. Národne cítiaci študenti na znak vďaky zasadili pri jeho hrobe symbol Slovanstva – lipu.

Bottov hrob

Pôvodný náhrobný kameň dal básnikovi postaviť jeho brat Michal. Klasický ihlan s menom a dátami narodenia a úmrtia dopĺňala lýra – symbol umenia a epitaf „V bratoch ľúbiť ľudstva plemená  v ľudstve – milovať BOHA!“. Hrob bol podľa dobových zvyklostí ohraničený kovovým plotom. Slovanská lipa však rokmi naberala mohutné rozmery a narušovala pôvodný vzhľad náhrobníka.

V roku 1964 sa miesto posledného odpočinku Jána Bottu dočkalo radikálnej zmeny. Na znak veľkej úcty a vďaky bola na hrobovom mieste osadená umelecká skulptúra s názvom Génius poézie od ak. sochára Alexandra Bártfaya. Na podstavci boli vytesané básnikove verše z básne 4. augusta 1863:

Von sa – národ môj – hučí zvon!

von sa, von z krajín povestí!

Napred“ smelo cez krížne cesty –

na pole dejov vystúp von!