Boj o Stalingrad sa stal symbolom obratu v 2. svetovej vojne. Dňa 2. februára 1943 tu kapitulovala dovtedy neporazená armáda hitlerovského Nemecka.
Stalingrad
Pred 76 rokmi sa nemecké vojská prvýkrát ocitli v úlohe porazených. Do hrozivej bitky o Stalingrad sa v rokoch 1942 a 1943 zapojili milióny ľudí. Napriek tomu, že sa priamo na fronte odohrávali neľútostné krvavé príbehy, v samotnom meste žili naďalej desaťtisíce obyvateľov, vrátane žien a detí, pracovali tu v tyle v prospech Červenej armády.
Sebavedomí nacistickí vojaci sa v ruinách Stalingradu postupne menili na zúfalcov bojujúcich o vlastný život, krčiacich sa od zimy a pojedajúcich konské zdochliny. Napokon sa len 90 tisíc z nich v zúboženom stave dostalo do zajatia. Prežila iba hŕstka z výberovej 6. armády wehrmachtu.
Za začiatok tejto historickej bitky sa považuje 17. júl 1942. Postupujúcim nacistickým jednotkám sa na odpor postavil Stalingradský front, ktorý si zriadil hlavný stan 12. júla, a do jeho zostavy patrilo sedem pozemných a jedna letecká armáda. Spolu to predstavovalo 160 tisíc vojakov z 12 divízií, ktoré disponovali približne 2 200 delami a mínometmi, 400 tankmi a 454 lietadlami. Na nepriateľskej strane stálo 270 tisíc vojakov zo 14 divízií, okolo 3 000 diel a mínometov, 500 tankov a 1 200 lietadiel.
Do polovice novembra sa zloženie ozbrojených síl výrazne zmenilo. Červená armáda tam dislokovala už jeden milión 103 tisíc vojakov s 15 501 delami a mínometmi, 1 493 tankmi a inými útočnými zbraňami a 1 350 lietadiel. Hitler tam mal k dispozícií 1 milión 11-tisíc mužov, 10 290 diel a mínometov, 675 tankov a 1 216 vojenských lietadiel.
Čierny deň s horiacou Volgou
Úderná skupina 6. poľnej armády wehrmachtu, sústredenej na ľavom brehu Donu, prešla do útoku na úseku Paňšino – Verťačij – Peskovatka. Zasadila hlavný úder 4. tankovej a 62. armáde Stalingradského frontu. O 17. hodine prvé tankové jednotky fašistických vojsk dosiahli severný okraj Stalingradu v blízkosti dedín Latoškina, Akatovka, Rynok, ocitnúc sa dva až tri kilometre od traktorového závodu. Vojská Stalingradského a Juhovýchodného frontu boli rozdelené, 62. armádu Nemci odrezali od hlavných síl frontu.
Útok prebíjajúcich sa nemeckých tankov vzal na seba 1 077. protilietadlový delostrelecký pluk, jednotky 10. streleckej divízie vojsk ĽKV, frekventanti vojenských učilíšť. Nariadením Stalingradského mestského výboru pre obranu do priestoru Spartanovka – Orlovka súrne poslali jednotky ľudovej domobrany a stíhacie prápory. Desaťtisíc Stalingradčanov nastúpilo na stavbu obranných línií.
Od 16. hodiny fašistické letectvo vystavilo mesto sústredenému bombardovaniu. Zo zničených nádrží rezervoáru nafty, ktorý sa nachádzal na brehu Volgy, tiekla horiaca nafta a rozlievala sa po rieke. Horeli prístavy, lode. Zdalo sa, že horí samotná Volga. Obrovské plamene bolo vidno desiatky kilometrov navôkol.
Len po polnoci sa útoky nemeckého letectva skončili. Prijalo sa rozhodnutie vydať obyvateľom Stalingradu potraviny na päť dní podľa normy 200 gramov múky a 40 gramov krúp na jedného človeka za deň, 100 gramov cukru na každé dieťa. Po bombardovaní 300 tisíc obyvateľov mesta evakuovali.
Protiútok viedol generál Žukov
Z rozhodnutia Hlavného velenia prišli do Stalingradu po príprave plánu ofenzívy s krycím názvom Urán armádny generál Georgij Konstantinovič Žukov, generálplukovník Alexander Michajlovič Vasilevskij a generálplukovník delostrelectva Nikolaj Nikolajevič Voronov. Žukova v novozriadenej funkcii zástupcu hlavného veliteľa 26. augusta do Stalingradu vyslal Kremeľ s rozsiahlymi právomocami.
Urán predpokladal obkľúčenie nepriateľských vojsk, zo severu nástup Donského a Juhozápadného frontu v hĺbke 120 kilometrov, z juhu Stalingradského frontu – 100 kilometrov. Mimoriadne dôležité bolo utajenie celej operácie. Nebolo to jednoduché, pretože v októbri do Stalingradu premiestnili materiál v 33 236 a v novembri v 41 461 vagónoch. Každodenne na cestách pri fronte premávalo 27 tisíc nákladných áut.
Najťažšie bolo utajiť prepravenie živej sily. Od 1. do 19. novembra cez Volgu pokrytú ľadom prešlo 160 tisíc sovietskych vojakov, 10 tisíc koní, 430 tankov, 600 diel, 14 tisíc áut a okolo 7 tisíc ton vojenského materiálu.
Ešte v lete 1942 dostalo sovietske velenie správy, že na území obsadenom nepriateľom vypukla epidémia cholery. Leto, teplota vyše tridsať stupňov a navôkol desaťtisíce mŕtvol ľudí a zvierat. Ideálne podmienky na šírenie infekcie. Úloha znela: nedopustiť jej rozšírenie na sovietske vojsko a obyvateľstvo, ktoré zostalo v meste na Volge.
Cez Stalingrad vtedy prechádzali denne státisíce vojakov smerujúce k ohybu Donu, kde sa rozpútala jedna z najväčších bitiek v histórii. Spätne mesto prijímalo desaťtisíce ranených. Bez prestávky odchádzali kompy a vlaky do Astrachánu. Keby epidémia prenikla do Stalingradu, nedokázala by ju už udržať žiadna sila.
Zákerný spojenec nepriateľa
Do mesta vyslali Zinajdu Vissarionovnu Jermolievovú, ktorá bola hlavným odborníkom v boji proti cholere. Priviezla so sebou ešte nepreskúšaný prostriedok, na ktorom pracovala – bakteriofág cholery. Ale množstvo, čo stihla vziať so sebou do lietadla, zjavne nestačilo. Poprosila o pomoc Moskvu. V priebehu niekoľkých dní zozbierali preparát a po železnici ho poslali do Stalingradu. Tam však nedošiel. Po ceste vlak rozbombardovali hitlerovci. Jermolievová navrhla zorganizovať jeho výrobu priamo na mieste.
Zabudnúc na únavu, v improvizovanom podzemnom laboratóriu pripravovali zdravotníci nevyhnutné množstvo bakteriofágu a dávali ho tylu aj na front. Sanitárna služba denne obchádzala všetky byty a zaujímala sa, či niekto nie je chorý. Ďalší chlórovali vodu, slúžili na evakuačných miestach. Denne užívalo preparát 50 tisíc ľudí. Profilakciu v takých rozmeroch história dosiaľ nepozná.
Odborníci nepripravovali iba preparát, no v komplikovaných podmienkach pokračovali vo výskume cholery. Tajne, aby nevyvolali paniku, skúmali obete tejto strašnej choroby. Pod rúškom noci špeciálne skupiny rozviedky kradli z nepriateľských poľných nemocníc potrebný „materiál“ – mŕtvych Nemcov.
Na území obsadenom nepriateľom vypukla epidémia cholery. Leto, teplota vyše tridsať stupňov a navôkol desaťtisíce mŕtvol ľudí a zvierat…
Jermolievová takmer pol roka strávila v blízkosti frontu. Až keď bol v prvej línii nepriateľ porazený a zmizla hrozba epidémie, odletela späť do Moskvy. Jej lekársky i ľudsky hrdinský čin vysoko ocenili. Koncom roku 1942 ju vyznamenali Leninovým radom, v nasledujúcom roku sa stala laureátkou Štátnej ceny, ktorej finančnú čiastku mimochodom odovzdala Fondu obrany. Postavili za to stíhačku a na jej bok napísali Zinajda Jermolievová. V povojnových rokoch úspešne pokračovala v boji proti epidémiám. Stala sa akademičkou a dostalo sa jej svetovej slávy.
Ženích, ktorý sa nikdy nevrátil
Krvavé boje, krátke dni zimy, mráz a ostrý vietor… Všetko, čo umelec Pavel Jakovlevič Kirpičev videl, chcel zachytiť na obrazoch. Jedného januárového dňa roku 1943 sa priblížil k prvej frontovej línii. Jeho pozornosť upútal zasiahnutý nemecký tank. Keď si robil náčrt, priplazil sa k nemu sovietsky samopalník. Oznámil maliarovi, že ho poslal komisár práporu, aby ho kryl pred streľbou. Kirpičev si totiž ako frontový nováčik vybral také miesto, na ktorom sa ľahko mohol stať terčom pre nepriateľa.
Prestrelka zrazu stíchla a z tanku nečakane vyliezol nemecký vojak. Mal na sebe uniformu pechoty, pravdepodobne sa iba skrýval v tanku pred paľbou a keď sa boj na chvíľu prerušil, rozhodol sa, že prejde k svojim. Samopal mu visel na boku, nevšimol si umelca, stratil však orientáciu a zamieril priamo k Sovietom.
Sovietsky vojak naňho vystrelil, Nemec padol. Kirpičev prvýkrát uvidel smrť tak zblízka a ľutoval, že nepriateľa radšej nezajali. „Vojna je vojna,“ odpovedal mu samopalník. Pavel narýchlo prikreslil k tanku postavu zastreleného, no nemohol zabudnúť na túto epizódu. Snívalo sa mu o nej, miesto tragédie ho zvláštnym spôsobom priťahovalo.
O niekoľko dní sa tam vybral znovu. Všetko bolo presne tak, ako to pôvodne nakreslil: zamrznutá mŕtvola Nemca ležala v tej istej polohe pri zničenom tanku. Z horného vrecka uniformy mu trčal notes, do ktorého bol vložený odznak a fotografia. Na nej bol zachytený nemecký vojak, ktorý stál ako úspešný poľovník nad mŕtvym červenoarmejcom uprostred zimnej ruskej krajiny. Umelec sa zachvel: strašný kaleidoskop, situácia sa opakuje…
Svoju kresbu a vojenskú knižku Jozefa Straussa i s jeho domácou adresou po dlhých rokoch daroval múzeu – panoráme Stalingradská bitka so slovami: „Chcem, aby sa tieto relikvie vrátili na miesta bojov.“ Súčasne poprosil, aby našli Straussových príbuzných, ktorého pravdepodobne stále považovali za nezvestného.
Z Nemecka prišla odpoveď, že päť Jozefových sestier je ešte nažive, každá z nich už mala vyše osemdesiat rokov. Marta zo Zaarlandu, ktorú Jozef spomínal v zápisníku ako svoju nevesta, už pred niekoľkými rokmi zomrela, no celý život čakala na svojho ženícha.
Majster presnej streľby
Roku 1942 v septembri 39. gardový strelecký pluk, v ktorom slúžil aj snajper Anatolij Čechov, prišiel do horiaceho Stalingradu. Bojovalo sa nepretržite za každý kúsok pôdy, za každý dom, schodište. Sovieti denne odrazili desiatky nepriateľských útokov.
Vo volgogradskom múzeu majú fotografiu, na ktorej je komsomolec Anatolij vo chvíli, keď zlikvidoval štyridsiateho Nemca. Vasilij Grossman v reportáži Očami Čechova napísal: „Dostal snajperskú pušku podvečer. Na druhý deň vstal ešte pred úsvitom, nejedol, len si nalial do fľaše vodu, položil do vrecka niekoľko suchárov a utekal na svoje stanovište. Ležal na studenom kamennom schodišti a čakal.
Rozvidnelo sa. Spoza rohu domu vyšiel po vodu Nemec. Čechov vystrelil, vedro nepriateľskému vojakovi vypadlo z rúk, vzápätí spadol aj on nabok. O minútu sa objavil druhý Nemec, ktorý držal v rukách ďalekohľad. Čechov stlačil opäť spúšť. Potom sa objavil tretí Nemec. Tiež chcel prejsť k ležiacemu druhovi s vedrom, ale k nemu nedošiel…
Ku koncu prvého dňa Nemci k zdroju pitnej vody už nechodili, ale zo strachu utekali. Druhý deň sa tam už iba opatrne plazili. Vtedy Anatolij na tom istom mieste zastrelil už sedemnásteho nepriateľa. Na ôsmy deň kontroloval v tej ulici všetky cestičky pomedzi zbúraniská k domom, ktoré Nemci obsadili.
Dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu generálplukovník Alexander Iľjič Rodimcev, veliteľ 13. gardovej streleckej divízie, si spomínal: „Snajperské hnutie, ktoré začal Čechov, sa veľmi rýchlo rozšírilo. On osobne pripravil vyše dvadsať ďalších vynikajúcich ostrostreľcov. Jednotky divízie sa v priebehu vojny pýšili svojimi majstrami presnej streľby.“
V rozvalenom Stalingrade gardový rotný Čechov zlikvidoval 256 hitlerovcov! Na príkaz velenia frontu generál Rodimcev priamo v prvej línii odovzdal vtedy 19 – ročnému Anatolijovi Vyznamenanie Červenej zástavy.
Chlieb ako strategická potravina
Už od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny sa stal chlieb strategickou potravinou. Rýchlo sa prejavil jeho nedostatok. Po zavedení potravinových lístkov normy jeho výdaja záviseli od blízkosti frontu i od momentálnej situácie a postupne sa znižovali. V Stalingrade a okolí pracovali naplno pekárne. Na zvýšenie produkcie a dodanie vitamínov sa do chleba pridávali rozličné bylinky. V čase pouličných bojov sa pekárne nachádzali na ľavom brehu Volgy.
Všetky pracovali nadčas a prakticky v prvej línii produkovali chlieb pre civilné obyvateľstvo i vojakov. V mestskej pekárni č. 5 Nemci pri nálete zničili vodovod aj prívod elektrickej energie. Pekári pripravovali chlieb ručne a zároveň opravovali zničené zariadenia. Podobne postupovali aj v pekárni č. 3, kde zabezpečovali dodávky pre 64. a 57. armádu. Hlavného mechanika pekárne P. S. Kozinceva za to Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR roku 1943 vyznamenalo Leninovým radom.
V rozličných etapách sa na Stalingradskej bitke zúčastnilo viac ako dva milióny sovietskych ľudí, čo si vyžadovalo zvýšené sanitárne služby. Týkalo sa to aj prania a očisty uniforiem. Pretože technické zariadenia boli zväčša zničené, pranie sa v armádnych podmienkach realizovalo ručne.
Relikvia rodiny Denisových
Anna Michailovna Syčkovová a Michail Alexejevič Denisov sa poznali od útleho detstva. Sedeli v jednej školskej lavici a prežívali obdobie svojej prvej obojstrannej lásky. Keď sa vojna dovalila do Stalingradu, práve končili desiatu triedu a hneď z absolventského bálu mali ísť na front. Ale keďže sa vtedy vzdelanie vysoko cenilo, rozhodli o nich, že budú pokračovať v štúdiu.
Mládencov posielali do Leningradu, odkiaľ po dvoch rokoch šli ako dôstojníci rovno na front, dievčence do iných miest. Aňa cestovala do Moskvy. Pri rozlúčke darovala milému tabatierku. Iste, fajčenie škodí zdraviu, ale v tomto príbehu to neplatí. Anin darček zachránil mládencovi život. Počas boja sa nepriateľská guľka zavŕtala do tabatierky, kde pred srdcom zaviazla. Keď sa Michail vrátil z vojny živý a zdravý, hneď vyhľadal Aňu. O rok sa vzali, prežili spolu dlhý a šťastný život.
S touto dvojicou sa spája ešte jeden zaujímavý príbeh. Ane zahynul vo vojne jediný brat, okrem neho a babičky nemala iných príbuzných. Veľmi ju trápilo, že nevie, kde ho pochovali. Nikolaj totiž zomrel vo východnom Prusku, tri mesiace pred víťazstvom nad fašizmom. Jeho hrob úplne náhodou našiel práve budúci Anin muž.
Keď sa vracal z Berlína domov, vlak urobil neplánovanú dlhšiu zastávku na malej stanici. Mladík sa nudil, a preto sa šiel prejsť po okolí. Uprostred lúky plnej kvetov nečakane natrafil na neveľký kopček s náhrobným kameňom. Na ňom bolo pod červenou hviezdou napísané priezvisko Syčkov. O tomto nečakanom náleze potom porozprával Ane. Týchto milujúcich ľudí spájala akási neviditeľná, ale veľmi pevná niť. Sám osud.
Doklad o vlastnej smrti
V občianskom preukaze sa zvyčajne uvádza, kedy sa jeho držiteľ narodil. Ale v Stalingrade zachovávajú dokument potvrdzujúci totožnosť, v ktorom je vlastnoručne vpísaný dátum smrti jeho majiteľa a súčasne aj dátum začiatku jeho nového života – po smrti. Lekár oddielu ľudovej domobrany Ivan Ivanovič Ponomarenko bol pri bojoch neďaleko domu Pavlova ťažko zranený. V predtuche smrti sa rozhodol zanechať rodine list na rozlúčku. Nebolo čím ani na čom písať. Zápisníkom pre posmrtný odkaz sa stal jeho občiansky preukaz a atramentom vlastná krv.
„Možno, že poslednýkrát vidím svoju krv, preto ňou píšem, lebo v Stalingrade v tejto chvíli nie je atrament. 29. októbra ma prekliaty fric ťažko zranil do hlavy. Bolesť ma tak netrápi, ak môžem biť Nemcov… Nechce sa mi zomierať vo veku 26 rokov. Tak veľmi chcem žiť.“
Tento odkaz zakopal v blízkosti mlyna, kde mal vyčkať na svoj čas. Posolstvo z druhého sveta vykopal jeho vlastný autor o dve desaťročia neskôr. Ivan totiž zostal nažive a v 60. rokoch sem ako vojenský lekár prišiel, aby našiel svoj preukaz. Ten potom daroval volgogradskému múzeu. Spoveď umierajúceho vojaka si môže prečítať každý jeho návštevník.
Letci stíhači v prvej línii
Dvadsiateho tretieho júla 1942 letec 629. leteckého pluku 102. leteckej divízie protivzdušnej obrany Alexander Popov vstúpil do boja s fašistickým bombardérom Dornier Do 215. Niekoľkokrát zaútočil. Podarilo sa mu zlikvidovať horného strelca a poškodiť nepriateľské lietadlo. Pri ďalšom pokuse zistil, že už nemá muníciu. Nemec mu začal unikať. Vtedy sa mladý Sáša rozhodol zaútočiť nárazom.
Nepriateľ uhýbajúci sa útokom vmanévroval do prízemného letu. Popov si vybral vhodný okamih a vrtuľou svojej stíhačky udrel po chvostovej ploche dorniera. Ten zostal bez kormidlového riadenia, spadol na nos a vryl sa do zeme. Sáša pristál so svojím poškodeným lietadlom I – 16 na trupe. Stal sa prvým letcom, ktorý vykonal vzdušný taran (útok nárazom) v priebehu Stalingradskej bitky.
Nadporučík Michail Dmitrijevič Baranov uskutočnil od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny do júna 1942 až 176 bojových letov, zostrelil dve desiatky lietadiel a šesť ich zničil na letiskách počas náletov. Večer 6. augusta 1942 po vyhlásení poplachu vyštartoval so skupinou stíhačiek Jak – 1, aby zadržali nemecké bombardéry Ju – 87, ktoré leteli k mestečku Koteľnikovo blízko Stalingradu pod ochranou stíhačiek Bf – 109F.
Anin darček zachránil mládencovi život. Počas boja sa nepriateľská guľka zavŕtala do tabatierky, kde pred srdcom zaviazla. Keď sa vrátil z vojny živý a zdravý, hneď vyhľadal Aňu.
Nehľadiac na to, že sily boli nevyrovnané, sovietski letci zaútočili. Zatiaľ čo ostatné stíhačky bojovali s junkersmi, Baranov smelo vrazil do zostavy messerschmittov. Ihneď zostrelil jeden z nich. Po úspešnom útoku sa zodvihol do výšky a odtiaľ prudkým útokom zostrelil Ju – 87, ktorý sa neopatrne oddelilo od skupiny. Vtedy si Michail všimol, ako niekoľko Bf – 109 útočí na poškodený sovietsky Il – 2. Vrhol sa na pomoc a zostrelil messerschmitt jednou dávkou. Nato opäť prešiel do útoku. Čoskoro sa mu minulo strelivo.
Keď dostihol Bf – 109, Baranov ho udrel krídlom do chvosta a nemecké lietadlo išlo k zemi. Potom nabral výšku a nečakane narazil ešte na jedného Nemca. Dve stíhačky sa dohonili na stretávajúcich sa kurzoch. Pri čelnej zrážke sa obe lietadlá rozleteli na kúsky. Soviet pristál s padákom na neutrálnom území. Nemeckí mínometníci začali prudkú paľbu. Sovietska pechota ho vyniesla zo zóny paľby. Dvanásteho augusta 1942 nadporučíkovi Baranovovi udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Obrat v druhej svetovej vojne
Po skončení Stalingradskej bitky sa v meste zachovalo 398 tisíc štvorcových metrov obytnej plochy, čo predstavovalo 11 percent stavu z 23. augusta 1942. Z toho bolo 278 600 m² v jedinom Kirovskom obvode, ktorý neokupovala nemecká armáda. Ostatné rajóny mesta boli prakticky úplne zničené. Spálených alebo zničených domov evidovali 41 685, škôl a škôlok 244, 14 divadiel a kinosál, 75 klubov, po dva cirkusy a múzeá, jednu galériu a 15 nemocníc.
V okruhu sto kilometrov nezostala žiadna zeleň, buď ju počas bojov zlikvidovali, alebo vyrúbali. Zničených bolo 309 sídiel inštitúcií a organizácií. Celkom 170 tisíc m² výrobnej plochy zdemolovali počas v závode Červený október. Rovnaký osud čakal aj Stalingradský traktorový závod, ktorý pred vojnou produkoval 300-tisíc traktorov ročne, ako i energetický komplex mesta. Dopravný systém prišiel o 1 237 kilometrov cestných komunikácií, takmer celkom boli zničené inžinierske siete. Škody presahovali 9 miliárd rubľov.
Boj o Stalingrad znamenal dramatický obrat v druhej svetovej vojne. Nemecké vojská sa prvýkrát ocitli v úlohe porazených. Veľké straty nacistov, ale aj ich spojencov nebolo jednoduché nahradiť. Víťazná operácia Červenej armády mala obrovský vplyv i na psychiku okupačných armád. Maďari, Taliani a Rumuni si čím ďalej tým viac uvedomovali, že to nie je ich vojna. Friedrich Paulus sa vzdal Sovietom, Išlo o prvého nemeckého poľného maršala, ktorý zvolil zajatie a nie samovraždu. Neurobil to, čo od neho Hitler očakával. Odpor nacistickej 6. armády v obkľúčení umožnil ústupové boje pre nemecké jednotky pod Kaukazom.
Priebeh vojenských operácií jednoznačne dokázal vysoké majstrovstvo sovietskych vojvodcov. Význam tohto víťazstva vysoko hodnotili aj spojenci ZSSR. Jedným z najváženejších exponátov v Múzeu Stalingradskej bitky je meč, ktorý mestu venoval vo februári 1945 kráľ Juraj VI. ako hold obrancom mesta od ľudu Veľkej Británie. Spojené kráľovstvo zároveň finančne prispievalo na obnovu Stalingradu. Obeta jeho hrdinských obrancov priniesla jasnú nádej na konečnú porážku nacistického Nemecka.
Časový sled udalostí Stalingradskej bitky
12. júl 1942 – Nemecké vojská prenikli do Stalingradskej oblasti.
23. júl – Smernica OKW č. 65 stanovila úlohu dobyť Stalingrad. Adolf Hitler na to vyčlenil 6. poľnú armádu wehrmachtu.
15. august – Začal sa útok nacistických jednotiek v prístupoch k Stalingradu.
23. august – Mohutný nálet na mesto, ktoré bolo takmer úplne zničené. Nemci prenikli k Volge a odrezali 62. sovietsku armádu.
25. august – V Stalingrade vyhlásili výnimočný stav.
26. august – Do mesta na Volge Kremeľ vyslal i s rozsiahlymi právomocami generála Žukova, zástupcu hlavného veliteľa, čo bola novozriadená funkcia.
12. a 13. september – Na porade sovietskeho hlavného stanu vypracovali zásady protiútoku.
13. september – Nemci sa prebili na styku 62. a 64. sovietskej armády k Volge, Čujkovovu 62. armádu odrezali od ostatných a pritlačili k rieke.
14. september – Nacisti sa predrali do stredu mesta, začali sa boje o hlavnú železničnú stanicu.
14. až 16. september – Počas dvoch nocí sa na pravý breh Volgy pod ostrou paľbou nepriateľa preplavila 13. gardová strelecká divízia pod velením hrdinu ZSSR generálmajora A. I. Radimceva. Späť dobyli Mamajevovu mohylu.
Koniec septembra: Nemcom sa za veľkých strát podarilo obsadiť mestský park, 284. strelecká divízia plk. Baťuka a 13. gardová strelecká divízia generála Radimceva na úzkom priestore okolo Mamajevovej mohyly ubránili prístup k Volge.
15. október – Nacisti obsadili Stalingradský traktorový závod.
11. november – Posledný pokus nacistov o dobytie Stalingradu. Podarilo sa im rozdeliť 62. armádu na tri časti, ale ich útok stroskotal.
13. november – Schválený plán sovietskeho protiútoku pri Stalingrade.
19. november – Z rajónu Serafimovič sa začal útok Juhozápadného frontu a pravého krídla Donského frontu, ktorý útočil z rajónu Kletskoj. Pre nepriaznivé počasie nemohli využiť podporu letectva.
20. november – Začal sa útok Stalingradského frontu.
23. november – Sovietske vojská obkľúčili nacistické jednotky medzi Volgou a Donom.
12. až 23. december – Sovieti odrazili nacistický útok na prerazenie obkľúčenia a vyslobodenie Paulusovej armády.
1. január 1943 – Do zostavy Donského frontu prešli 62., 64. a 57. armáda z likvidovaného Stalingradského frontu.
8. január – Ultimátum Sovietov Paulusovej armáde, ktoré nacisti odmietli.
10. január – Začala sa operácia Kaľco (kruh) delostreleckou prípravou zo 7-tisíc diel a mínometov.
15. január – Sovietske vojská obsadili letisko v Pitomnike, čím úplne prerušili zásobovanie Paulusovej armády.
26. január– Vojská 21. a 62. armády Donského frontu sa spojili v priestore Mamajevovej mohyly, čím rozdelili obkľúčenú nacistickú armádu na dve časti.
31. január – Kapitulácia južného zoskupenia nacistických jednotiek na čele s poľným maršalom Paulusom.
2. február – Kapitulácia severného zoskupenia obkľúčených nacistických jednotiek.
3. až 6. február – Štátny smútok v nacistickom Nemecku.
Bystricoviny TV
