Stalo sa na Slovensku i v Banskej Bystrici akýmsi zlozvykom, že ľuďom s vlastným názorom radi dávame politické či iné nálepky a hneď im prisúdime nejakú škatuľku. Tak sú pre nás ľahšie identifikovateľní a zaradení, lebo aj takmer tridsať rokov po novembri ´89 sa nepatrí vyčnievať z radu.

Zažil som to na vlastnej koži mnohokrát aj ja, takže som si zvykol, ale naposledy ma to trochu vytočilo. Od priateľa, ktorého som podporoval, keď mal problém ako podnikateľ a neskôr aj keď kandidoval na verejnú funkciu, samozrejme i potom keď sa do nej dostal, ma to zamrzelo.

Dovtedy bolo všetko OK, pokiaľ som si dovolil verejne kritizovať niektoré jeho chybné kroky. Zrazu sa stal zo mňa človek z iného brehu. Na otázku za koho kopem som odpovedal, že za seba hľadajúc pravdu. Vraj by som mal kopať za demokraciu, znelo odporúčanie z druhej strany. Akoby priatelia neboli kritizovateľní, keď robia blbosti…

Nuž pravdupovediac v živote to nie je tak, ako na futbalovom či hokejovom zápase, kde športovcov rozlišujeme podľa farby dresov. Ibaže mnohí z nás tých druhých radi obliekajú do pomyselných dresov pravičiara alebo ľavičiara, katolíka či evanjelika, človeka z nášho alebo cudzieho tábora, jednoducho máme radi zaškatuľkovaných a onálepkovaných ľudí. Je to tak akosi jednoduchšie, lebo keď k niečomu dôjde, ľahko sa hľadá nepriateľ. Sú to také ľudské šachy.

Ako je to fajn, keď dokážeme odhodiť tie nálepky a škatuľky a na seba pozeráme ľudsky a priateľsky, som sa presvedčil počas Vianoc. Zrazu si zaželajú príjemné sviatky aj názorovo nezmieriteľní súperi. Keď sa dvaja takýto stretnú na ulici, tak sa porozprávajú o normálnych ľudských veciach a odložia spory kamsi bokom, okrajovo v kľude preberú aj svoje opačné názory.

Vianoce vedia robiť divy, zrazu sme si akýsi bližší. Škoda, že trvajú iba krátko a potom to zväčša zasa skĺzne do starých zabehaných koľají. Aby sme zasa všetkých nehádzali do jedného koša, je medzi nami viacero osobností, ktoré dokážu pozitívne myslieť a vo vzťahoch s ľuďmi nepoznajú žiadne nálepky či škatuľky.

Hoci máme rozdielne názory, v demokracii by malo platiť: „Nesúhlasím s Tebou, ale urobím všetko preto, by si mohol slobodne vyjadriť svoj názor.“

Je to zložitejšie ako s nálepkami, ale kto to dokáže, stáva sa skutočnou osobnosťou. S takým človekom nemáte pocit, že Vás chce dobehnúť, naopak, rozhovor s ním Vám dá niečo užitočné.

Viem, ľahko sa to hovorí, ale v tejto dynamickej dobe omnoho ťažšie praktizuje. Každý máme svoje problémy, sme často v strese a hnevá nás mnoho vecí z práce či politiky alebo nefungujúcich služieb. Čo tak dať si novoročný záväzok, že skúsime hľadať medzi ľuďmi porozumenie, ponechajúc si na veci okolo nás svoj slobodný názor, ktorý môže byť odlišný od toho druhého?

Možno je to tak trochu idealistická predstava, ale skúsiť by sa to dalo, nič za to nedáme. Spravme si také „malé Vianoce“ hockedy aj v lete…