V priebehu posledných rokov som v Bystricovinách uverejnil niekoľko (presne sedem, tento je ôsmy) blogov. Vždy, keď mi niečo tlačilo bok a hrozilo, že ho vyvalí.

Hoci témy boli napohľad rôzne, pozorný čitateľ isto objavil spoločného menovateľa: snahu o obranu spravodlivosti a zdravého rozumu. Nenadarmo sa hovorí, že všetko so všetkým súvisí.      

V prvom blogu (Nepodarený trojlístok opäť spolu?) som pripomenul udalosti z júna v roku 2011, keď – počas našťastie krátkotrvajúcej vlády premiérky Ivety Radičovej – došlo k redukcii lôžok na banskobystrickej psychiatrii, na čo doplatili zrušením možnosti liečiť sa najmä pacienti trpiaci závislosťou od hazardného hrania.

Fakt, že sa tak stalo za ministrovania / miništrovania nominantov pravice, poukazuje na nepoctivosť  rôznych pravicových zoskupení pri populistických „zákazových“ (a nebodaj aj zákazkových) kampaniach. Dnes už skoro úsmevne pôsobí spomienka na to, ako ma „vypípali“ v hlavných správach Markízy, ale vtedy išlo o veľa.

Nakoniec  všetko dobre dopadlo, nenažranci sa požrali navzájom a zmena vlády postupne umožnila nielen môj návrat, ale aj obnovenie liečby nelátkových závislostí a získanie štatútu kliniky pre naše pracovisko.

Ten druhý (Úskalia občianskych aktivít) upozorňoval na skutočnosť, že mnohé tzv. neziskové či mimovládne organizácie sa svojou činnosťou odtrhli od svojho pôvodného poslania – altruistického, nezištného pomáhania tam, kde štátne orgány nestačia (aj keď mnohé už zjavne vznikli s úplne odlišnými cieľmi). Stali sa pákami nátlakových akcií pri presadzovaní politických záujmov svojich mecenášov.

Tretí blog (Rúžové psaníčko) bol reakciou na pozdravný list predstaviteľom súčasného ukrajinského režimu podpísaný skupinou zvláštne zmýšľajúcich slovenských autorít, ktorá nevidí (nechce vidieť?) fašizujúce smerovanie pomajdanovskej Ukrajiny. Účel, v tomto prípade oslava všetkého protiruského, u nich zjavne svätí prostriedky.

Skutočne som zvedavý, či a ako budú  falošní antifašisti v rámci proklamovaného boja proti extrémizmu reagovať na zavedenie nacistických insígnií a nacistického pozdravu, ku ktorému došlo nedávno v ukrajinských ozbrojených silách,  či  na oficiálnu podporu fašistických tradícií v pobaltských krajinách.

Snahou o ponúknutie nádeje a alternatívy k egoizmu, bezohľadnosti a nenávisti, ktoré sužujú náš beztak polarizovaný svet a ohrozujú samotnú jeho existenciu, bol môj štvrtý blog (Kultúra mieru). Upozornil som v ňom (okrem iného) na to, že dôležitý je postoj každého z nás. Všetci žijeme svoje životy v konkrétnych pracovných a ľudských okruhoch – môžeme diskutovať, pozdvihnúť svoj hlas proti nespravodlivosti, neznášanlivosti a nenávisti, presadzovať kultúru mieru v každodennom živote.

Priznám sa, zarazilo ma, keď pri hlasovaní o tom, aby sa Mestské zastupiteľstvo v Banskej Bystrici ako celok prihlásilo k myšlienke kultúry mieru (našťastie to vďaka vtedajšej poslaneckej väčšine prešlo), poslanci Banskobystrickej alternatívy za návrh nehlasovali. Aká je ich alternatíva k mieru?

Možno sa to ukázalo pri protivládnom (z)besnení odštartovanom vraždou novinára Kuciaka a jeho priateľky. Systematizované podsúvanie bohviekde vyfabrikovaných konšpirácií o prepojení špičiek vlády a policajného zboru na dodnes neznámych objednávateľov a realizátorov tohto zločinu ako aj osvedčené mechanizmy vyvolávania vášní a nasmerovania agresivity u tzv. slušných ľudí som ozrejmil v blogu Spindoktoring a morálna panika, ktorý vzbudil dosiaľ najväčší záujem verejnosti.

Aj tu ďalší vývoj preukázal oprávnenosť varovania pred  mystifikáciou, že iba „alforjanovia“ (a nikto iný) sú povolaní hodnotiť, kto je a kto nie je slušný človek. Mimochodom, mnohí úprimne cítiaci ľudia sa dnes cítia zahanbení tým, ako ľahko podľahli manipuláciám, a podvedení demaskovanými politickými ašpiráciami figúrok známych z vedenia protestov.

V šiestom blogu (Globalizácia, digitalizácia, a čo ďalej?) som upozornil na riziká, ktoré so sebou prináša nekontrolovaný rozvoj digitálnych technológií najmä u detí a mladých ľudí, ako aj na problematický dopad zavádzania tréningu mediálnych kompetencií v materských a základných školách. Ak platí, že o škodlivosti (čohokoľvek) rozhoduje dávka, nemožno ignorovať skutočnosť, že sa to týka aj používania tzv. digitálnych médií.

Nedávno som zachytil informáciu, že vo Veľkej Británii v poslednom roku stúpol predaj „hlúpych“ mobilov (teda takých, s ktorými sa dá len telefonovať a posielať správy) oproti multifunkčným smartfónom. Ak by to malo znamenať prejav snahy o vyslobodenie sa z moci digitálneho prostredia, bola by to dobrá správa.

Siedmy a doteraz posledný blog (Mozgový systém odmeny ako zdroj problémov?) približuje dvojsečnú úlohu tohto vývojovo starého neuronálneho systému, ktorý umožňuje človeku prežívať pocity slasti – jeho primárnou úlohou bola podpora činností zabezpečujúcich prežitie  ľudského rodu (príjem potravy a sex).

Vyhľadávanie alternatívnych zdrojov slasti môže viesť a často vedie k vzniku rôznych typov látkových aj nelátkových závislostí a iných sociálnopatologických javov. Celá naša civilizácia sa (cielene?) prekrýva lacnou zábavou, pri ktorej sa nemusí rozmýšľať. Treba preto veľkú opatrnosť pred všetkým, čím nás dnes prostredníctvom reklám a iných povrchných zvodov zahlcujú masmédiá.

Len pred pár dňami pripomenul Pavol Dinka v Literárnom týždenníku kruciálnu otázku angažovaného intelektuála: „A čo ak sa mýlim?“ Lebo iba takáto pochybnosť dáva záruku, že nebudeme nikomu vnucovať svoje názory, tobôž nie prikazovať či naopak zakazovať, čo si má náš čitateľ (divák, poslucháč, občan) myslieť, mentorsky ho poúčať a mudrovať.

Podobnú otázku som si kládol pred štyrmi rokmi, keď som ako jeden z prvých Banskobystričanov otvorene a verejne podporil kandidatúru Jána Noska za primátora mesta. Som rád, že som sa nepomýlil.

V komunálnych voľbách v roku 2014 som navyše dostal možnosť sám sa aktívne podieľať na razantnom vykročení Banskej Bystricej smerom k obrazu moderného fungujúceho stredoeurópskeho mesta – príjemného domova pre svojich obyvateľov a láskavého hostiteľa svojich návštevníkov. Som hrdý na to, že som bol pri tom.

A v tejto chvíli nepochybujem. Nepochybujem o správnosti rozhodnutia nášho primátora pokračovať v začatom diele a – pri všetkej skromnosti – ani o správnosti svojho vlastného rozhodnutia pokúsiť sa spolupracovať s primátorom Noskom aj v ďalšom volebnom období.