Touto slávnou vetou nezabudnuteľného Júliusa Satinského som si dovolil parodovať situáciu, ktorá vznikla na Slovensku po oznámení súčasného prezidenta Andreja Kisku opätovne nekandidovať na budúci rok.

Ako huby po daždi sa roja mená nových kandidátov známych, menej známych či úplne neznámych, ale pravdupovediac je to slabota. Pri všetkej úcte k zatiaľ zverejneným menám to vyzerá tak, akoby išlo o lístky do tomboly. Ktorý vytiahnu, ten vyhráva. Alebo nech sa  naozaj prihlási u súdruha Žinčicu.

Netvrdím, že vo svojom obore nejde o osobnosti, ibaže kto sa chce stať prezidentom, musí byť všeobecne známou a akceptovateľnou osobnosťou s istou, takpovediac zaručenou podporou aspoň časti verejnosti. Z tohto hľadiska, aj keď to možno vyznie paradoxne, je na tom najlepšie Marian Kotleba so stabilnou okolo 10 – percentnou podporou priaznivcov jeho Ľudovej strany Naše Slovensko.

Neúčasť Andreja Kisku vo volebnom prezidentskom súboji 2019 (prvé kolo priamej voľby sa musí konať najneskôr 9. marca), hoci skôr rozdeľoval ako spájal slovenskú verejnosť, otvorila dvere mnohým, ktorí by zrejme inak do toho nešli. Tak si zopakujme, kto zatiaľ ohlásil svoju kandidatúru.

Zo straníckych kandidátov sú to Marian Kotleba (ĽSNS),  Milaj Krajniak (Sme rodina), Zuzana Čaputová (Progresívne Slovensko) a Robert Švec (Slovenské hnutie obrody). Vedec Robert Mistrík by mal kandidovať s podporou SaS a zatiaľ neoficiálne Marián Čaučík za KDH.

Ďalšími sú občianski kandidáti Eduard Chmelár, Štefan Harabin, Oskar Fegyveres, Radovan Znášik, Juraj Zábojník, Bohumila Tauchmannová a Martin Daňo. Všeobecne sa očakáva silné meno či mená  z radov vládnej koalície SMER-SD, SNS a Most-Híd. Otázkou zostáva, komu dá napokon podporu zvyšok opozície na čele s OĽaNO.

Aktuálne však debata o dosiaľ známych kandidátoch na prezidenta je jalová. Ponuka je síce pestrá, ale objektívne nespĺňa prísnejšie kritériá a väčšinové očakávania slovenskej spoločnosti. Tá je politicky polarizovaná a v kresle prezidenta by privítala skutočnú a všeobecne rešpektovanú osobnosť.

Na také sme v doterajšej viac ako štvrťstoročnej histórii demokratického Slovenska až také veľké šťastie nemali, hoci záblesky tu boli (Michal Kováč, Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič, Andrej Kiska).

Zostáva veriť, že do oficiálnej volebnej kampane sa dočkáme takého kandidáta, ktorého reálny voličský potenciál bude stáť za reč a neurobí si z prezidentských volieb obyčajný prieskum verenej mienky.

Predsa len ide o hlavu štátu, ktorá by mala ľudí zjednocovať a byť osobnosťou aj pre zahraničie. Je úplne jedno, či to bude straník alebo nestraník, aj keď na Slovensku sa akosi udomácňujú nezávislí kandidáti, hoci ich nezávislosť nie je jasne definovaná. Preto ich radšej nazývajme nestraníkmi.

Možno budeme múdrejší po lete, kedy by sme mohli poznať už ozajstných favoritov prezidentských volieb. Podobná situácia je aj v Banskej Bystrici, ktorú čakajú v novembri tohto roka komunálne voľby.

Kandidátov nesmelo pribúda, ale ten hlavný – súčasný primátor Ján Nosko ešte nepovedal rozhodujúce slovo do bitky. Pokiaľ sa rozhodne opätovne kandidovať, uľahčí voľbu väčšine Bystričanov, ktorí mu bez problémov dajú svoj hlas, lebo ich nesklamal a niečo po ňom vidno…