Myslím si, že mám isté právo vyjadriť sa k tejto téme. V Slovenskom rozhlase som naplno prežil 27 rokov a zhruba 12 rokov som s týmto médiom spolupracoval externe.

Normalizáciu po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy som relatívne pokojne prežil orientujúc sa na akúsi legálnu opozíciu, teda tému životného prostredia. A to i napriek tomu, že som bol do zamestnania  prijatý za aktívnu spoluprácu pri výrobu letákov Hlas Dubčekovej mládeže.

Osemdesiate roky boli ťažké, ale počas Gorbačovovej perestrojky vyrástlo v rozhlase veľa osobností. Kto mal odvahu, dvíhal hlavu, kto nemal, vyhýbal sa mi. Normalizáciu v roku 1995 som už neprežil. Odmietol som sa podrobiť mečiarizmu.

No a po roku 2000 sa rozbehla moja externá spolupráca s týmto médiom. A vždy som tam nachádzal ľudí, i vystrašených, takých čo ma chceli brzdiť, ale aj takých, ktorí s mojim temperamentným a neraz aj emotívnym prejavom súhlasili. Bola to však cenzúra? To v žiadnom prípade nie.

Počas predchádzajúcich riaditeľov vždy raz za čas dochádzalo k istým personálnym výmenám. Akurát o tom nikto nehovoril. Podobná situácia asi nastala aj teraz. Ibaže v oveľa menšom rozsahu. Takže o nič nejde? To si nedovolím tvrdiť. Každý človek si zaslúži osobitnú pozornosť a nie je len nejakým číslom v štatistike. Najmä ak ide o mladých ľudí, ktorí sú perspektívni.

Ukazuje sa, že v RTVS, v spravodajstve, je situácia naozaj do istej miery napätá. Netrúfam si posudzovať, kde je vina šéfov, kde je vina redaktorov a ich tvrdohlavosti. Isté je, že narástlo napätie. Vytvorili sa rôzne tábory. Sú tí, ktorí s tým chcú mať pokoj, tí, ktorí sú za absolútnu slobodu slova, aj za cenu obetovania objektívnosti a samozrejme, že sú aj tí, ktorí sú proti. Málo sa diskutuje, je doba presviedčania druhých a monológov. A nemá sa kto navzájom počúvať.

Netrúfam si  robiť ani sudcu, ani rozhodcu. Dokonca veľkoryso chápem aj isté úlety, ktoré mojim názorom nemusia byť milé. Ja som v živote neraz uletel, musím byť tolerantný vo vlastnom záujme. Aj to patrí k novinárskemu rastu.

Tak skúsim aspoň pripomenúť niečo, načo som bol vždy veľmi hrdý. Na verejnoprávnosť. Na objektivitu a hľadanie pravdy. Keď som sa pomýlil a následne som sa za to poslucháčom ospravedlnil, mnohí mi to vyčítali. Priznaním chyby vraj strácam ako novinár autoritu.

Nikto ma o tom nepresvedčí. Aj pokora pred pravdou, vedomie vlastnej omylnosti je súčasťou cesty k verejnoprávnosti. Ako môžem nájsť pravdu, ak si neviem priznať chybu?

Okrem toho si treba uvedomiť, že aj novinár je len človek, živí sa svojou prácou. Jeden poctivejšie, druhý menej poctivo. Tak to už býva. Je to remeslo ako každé iné. Lebo, neverte, že iná práca je menej hodnotná a menej dôstojná. Každá je taká, akou ju urobia ľudia.

Cesta k verejnoprávnosti je aj cestou sebairónie spojenej s láskou a úctou k ľuďom. Ja napríklad o sebe tvrdím, že som vlastne exhibicionista. Akurát si neodhaľujem telo, ale dušu. A toto by naše verejnoprávne médium malo stmeliť. Pokora, úcta k ľuďom, láska k nim, profesionalita a verejnoprávnosť.

Ľudová tvorivosť vie byť krutá. Nedávno som už počul jeden štipľavý vtip. Vraj sa ide na  Slovensku šetriť. Zrušia sa všetky vysoké školy. Stačia nám herci a novinári. Tí vedia všetko.