Veľká a úprimná športová rodina sveta je pre mňa oboje, ako základnou jednotkou spoločnosti, tak koreňom kultúry. Je to neutíchajúci zdroj podpory, obhajoby, uistenia a emocionálneho dobitia, ktoré dodáva pri športe hlavne dieťaťu silu, aby sa sebavedome odvážilo do väčšieho sveta a stalo sa všetkým, čím môže byť.

Chodecké Poděbrady a naši chodci

Túto pravdu som si potvrdil aj po účinkovaní našich slovenských pretekárov v atletickej chôdzi prostredníctvom dozvukov z najstarších chodeckých pretekoch sveta, po ohlasoch na účinkovanie reprezentácie pretekárov zo Slovenskej republiky z nedávneho 86. ročníka známych Chodeckých Poděbrad.

Zásluhou toho, že napríklad výprava mladých chodcov Športového klubu BCF Dukla Banská Bystrica popri samotnej športovej reprezentácii dbala aj na tomto prestížnom športovom podujatí dôsledne na etiku kultúrnosti prejavu, získavania skúseností pri organizovaní špičkového podujatia v atletickej chôdzi aj u nás doma, v peknom parku pod Pamätníkom SNP v Banskej Bystrici.

Keď som oslovil predsedníčku tohto klubu pani Eriku Karovú, okrem iného mi povedala aj toto:  „Našou prácou prostredníctvom Športového klubu detí v ŠK BCF Dukla Banská Bystrica, venujeme pozornosť motivácii detí venovať sa športu, vytvárame podmienky, aby mohli pod odborným vedením svoje talenty rozvíjať v danej oblasti a snažíme sa o to, aby sa učili postupne aj komunikácii a orientácii v dnešnom zložitom svete športu, ktorý nás obkolesuje. Osobne mám rada, ak sa človek na širšom priestore učí pomáhať druhým, ak sa dokáže obklopiť múdrymi a schopnými jedincami, ktorí nehľadajú úspech hašterením, výhovorkami, ohováraním, ale idú do konkrétnych aktivít tam, kde sa rozhoduje o skutočne vzornej reprezentácii seba samého, svojho klubu, mesta, regiónu krajiny.

Ďalej pokračovala: „Preto sa v hojnom počte zúčastňujeme vo svete známej Dudinskej päťdesiatky, preto ideme na skusy aj do zahraničia. Potom, pri návrate domov, sa snažíme používať získané poznatky a násobiť ich svojou prácou tu, kde sme sa narodili a kde žijeme. Aj z Poděbrad sme priniesli so sebou do Banskej Bystrice viacero skúseností. Spolu s tými, po debatách so špičkovými funkcionármi z iných krajín z chodeckých Dudiniec,sa ich budeme v našej práci spolu s trénermi, ďalšími funkcionármi klubu BCF Dukla, ale aj rodičmi a ochotníkmi z iných oblastí využívať tak, aby náš projekt vytvárania podmienok pre športovú prípravu detí a mládeže v našom meste športu mal z dňa na deň vyššiu kvalitu a užitočnejší záber.“

Nuž, obrátil som sa na základe vlastných žurnalistických a publicistických skúseností, aby som prostredníctvom iných dešifroval pre verejnosť. Aj preto, lebo sa profesionálne na dôchodku venujem prostredníctvom žurnalistického slova všetkému, čomu sa povie skutočná kultúra, jej skutočné potreby i praktiky, počínajúc kultúrou v samotnej rodine, pokračujúc deťmi, školou, športovým klubom, mestom, obcou, regiónom, štátom a svetom v odraze samotného súčasného svetského biznisu.

Netajím, robím tak preto, lebo mi život dovolil učiť sa od majstrov kultúry priamo v ich práci napr. od filmového režiséra Martina Hollého v Prahe, keď tam točil a ponúkol svetu skvelé, fantastické produkty umeleckého stvárnenia s veľmi kvalitnými hereckými osobnosťami, čím ma už vtedy vážne upozornil, že nie je vždy herec ako  herec, nie je vždy športový funkcionár ako športový funkcionár z pohľadu kvality ľudského a spoločenského konania.

Mám teraz na mysli rovnakú záruku kvality  práce a jej výsledkov pre prosperitu celospoločenskú, pre ľudské dobro. Jednoducho a stručne, populisti ma nezaujímajú. Počul som na také slová ešte v minulom storočí a pohybujúc sa medzi špičkami kultúrneho i športového sveta, začal sa učiť vážiť a odčítavať ako nám pomáhajú umelci, špičkoví tréneri, špičkoví športovci hlavne na úseku výchovy a vzdelávania detí, ich orientácie na lepší, pokojnejší život, akými praktikami a stupňami prejavov vlastného majstrovstva kultúry či herectva im pomáhajú včleňovať sa do osožných a zdravších súkolí praktického života. Dnes to vnímam, naviac aj očami a mysľou starého otca.

Preto aj v prípade Eriky Karovej, ktorú som dlho nepoznal, ale stretával sa s produktmi jej úsilia a ochoty pomáhať v praxi deťom na mnohých úsekoch, začal som sledovať konkrétnosti úžitku takej práce a aj dnes môžem s čistým svedomím, bez škrupúť na srdci pospomínať priekopníkov ľudskosti a ochoty robiť s ľuďmi a prostredníctvom ľudí skvelé veci pre deti, svoj národ, svet.

Skúsení tréneri a funkcionári

Tak som sa mohol dostať aj k menu skúseného funkcionára Františka Foitha, dlhoročného organizátora svetovej športovej aktivity z Poděbrad, alebo Krištofa Kysela, trénera olympijského víťaza Korzeniowského, skvelého Poliaka. Korzeniovski najskôr športovým majstrovstvom a olympijským víťazstvom v atletickej chôdzi ohúril svet, aby potom na úseku športovej žurnalistickej tvorby začal v Poľsku presadzovať kvalitu slova o športe a so športom tak, ako sa to robí vo vyspelom svete.

Nuž a Erika Karová so svojim tímom chodí získavať skúsenosti pre svoju prácu a prácu svojho klubu práve k takým ľuďom a aj v Poděbradoch komunikovala v tomto článku so spomenutými, aby sa vystríhala chybám, ktoré by zlým, možno aj neuvedomelým konaním mohli poškodiť v dôsledkoch budúcnosť detí, ktorým v kruhu špičkových trénerov a bývalých špičkových športovcov pomáha teraz. Za všetkých spomeniem dvoch, trénera Juraja Benčíka a medailistku z majstrovstiev sveta, našu bývalú úspešnú biatlonistku Martinu Halinárovú.

Keď som sa Juraja Benčíka opýtal, ako on vnímal súčasné Poděbrady, lebo je známa skutočnosť, že z našej slovenskej výpravy najviac výkonom očaril žiak Patrik Nemčok, pretekár BCF Dukla, ktorý v štrnástich rokoch zvíťazil na 5 km trati medzi dorastencami, odpovedal: „Podébrady pre mňa mali a majú zvláštnu príchuť. Nie len preto, že som tam získal ako pretekár svoj prvý titul majstra Československa na 50 km trati, ale toho roku aj preto, že som tam mohol osobne zablahoželať svojmu dlhoročnému priateľovi, ešte v 1967 roku trénerovi chodcov Dukly Banská Bystrica, Ladislavovi Mocovi k jeho 86. narodeninám.

K tomu Juraj Benčík dodal: „Tento mnohonásobný víťaz Poděbrad na 50 km trati, vtedy vedúcej z Prahy na Poděbradskú kolonádu popri soche českého kráľa Jiřího z Poděbrad prešiel pred bronzovými očami kráša národa českého, uvedenú trať vo svetovom rekorde, ktorý mal hodnotu 4:12 hodiny. Roky bol aj rekordom československým, až kým ho neprekonal na svojej prvej 50 – ke z Přerova do Kojetína a späť chlapec z východu Slovenska, z Moldavy v drese Dukly Banská Bystrica, Ladislav Vitéz. Na uvedenej trati mu v cieli namerali čas 4:10 hod. Aj na to sme spomínali. Pre mnohých sú Poděbrady aj diplomatickým stretnutím špičkových a zanietených športových funkcionárov nie len atletickej chôdze, ale atletiky ba športu vôbec. Stretávajú sa tu špičkoví pretekári a tréneri, vždy ma poteší ak sa mám možnosť porozprávať aj so skutočnými umelcami života. Je to pre mňa podujatie, ktoré mám ako stálicu svojich činností môjho kalendára na každý rok.“

Načúvať slovám tohto športového zanietenca, ale predovšetkým odborníka, je vždy pre mňa školou učiť sa umeniu písať. Nakoniec, všetci sme niekde vyrastali, niekde sa učili umeniu žiť, tvoriť, ale aj srdiečkom a naučeným pretvárať a nedovoliť ničiť úspešne vytvorené. Potom sa dá , napríklad v prípade Juraja Benčíka, aj vďaka jeho najmladšej pretekárke Kristínke Zámečníkovej, ktorá už vo svojom mladom veku dokázala prekonať kilometrovú vzdialenosť atletickou chôdzou za 4:41 minúty verejne demonštrovať majstrovstvo pretekára i trénera.

Pre porovnanie, naša dvojnásobná olympionička Zuzana Malíková, ktorá dnes žije v Írsku mala  najlepší čas vo veku 11 – ročnej začínajúcej pretekárky 5:03. To isté by som mohol urobiť, možno sa tak stane najbližšie, aj odpočtom z oblasti umenia, ktorého tvorcami, tými čistučkými, nepoškvrnenými sú práve detičky a ich umeleckí „tréneri“.

Umelci športu

Prečo som, teda, takto písal? Aj tak sa dá stále učiť abecede komplexnejšej informácie zo športu a kultúry v súvislostiach, ak ju chce človek podať svojmu mestu, svojim čitateľom, ktorých si váži, v súvislostiach života. Veď šport, kultúra a umenie sú spojenými nádobami. Dá sa svoje videnie podávať slušne, pokojne, bez pátosu na presadzovanie vlastnej pravdy. Pozorovaním života a jeho porovnávaním v súvislostiach svojho takmer 70 – ročného žitia. Vlastným odpočtom a popri tom aj verejnou dokumentáciou vlastného štýlu rozmýšľania a odovzdávania skúseností v súvislostiach.

Ono vás to tiež, chtiac či nechtiac, hodí k spomienkam. Najmä ak ste mohli spoznávať a porovnávať život v mnohých kútoch sveta s tým, ktorí žijete dnes doma a o tom živote doma, ste mali z minulosti naporúdzi neskrývané informácie od svojich otcov nad hrobmi, vtedy mladých ľudí na historickej Dukle. Mnohí z nich boli ešte deti. Toto ma núti aj v tomto veku byť ostražitým, načúvať a rozumieť slovám, ktorými sa nezapínajú gombíky na oblekoch nahých kráľov ani nehľadajú a neburcujú k hľadaniu priesečníky na koľajniciach reálneho života.

Som rád, že na Športlandiu.sk píšu aj bývalí umelci slovenského národa, ktorí ešte žijú a vládzu. Vážim si, ak mi moje publicistické komentáre, analýzy uverejňujú na internetovom portáli www.bystricoviny.sk. Najradšej som, že môžem písať o slušných a múdrych ľuďoch Slovenskej republiky tak pre domáceho čitateľa, ako i toho v zahraničí. Slobodne a ctiť pri tom odkaz svojich múdrych predchodcov. Pradedov, dedov, otcov.

Tí poslední mi ústami generálneho riaditeľa bývalej výrobno – hospodárskej jednotky Slovcepa, ktorá mala svoje sídlo v Banskej Bystrici, Ing. Štefana Doláka zanechali toto: „Ak si nebudeš ctiť otca a matku svoju, ak budeš hanobiť aj na základe chabého poznania a šírenia polopravdami a cielenými lžami svet, prispeješ k svetským nepokojom, dostaneš do záhuby národ, seba i svoju rodinu.“

Preto som začal rodinou aj tento článok a preto píšem aj tieto riadky.