Mojich rodičov si pamätá určite veľa Banskobystričanov. Celé dni v práci. Obyčajní predavači v ovocí a zelenine. Pamätám si otca ako preberal ovocie a zeleninu vzadu v sklade, aby ľudia nedostali zhnité, alebo poškodené plody. Zostalo mu to z obdobia, keď bol súkromne hospodáriacim roľníkom. Jednoducho dať kupujúcim nekvalitný tovar, to neexistovalo. Vpredu v obchode zasa kraľovala mama. Tak si ich pamätám. Doma som bol zväčša sám, ale vždy sa starali, aby sme netrpeli núdzou.

Naučil som sa, že k životu netreba veľa materiálnych statkov. Nijaké veľké zahraničné dovolenky, drahé autá, alebo domy. Vyrastal som v jednoduchej rodine. Všetko, čo som chcel vedieť som si musel naštudovať, naučiť sa. Z toho vyplývalo aj to, že som robil chyby. Našťastie nie fatálne. Ľavicovosť v tomto prostredí bola akási prirodzená. Nemal som cez rodičov v génoch odpor k režimu. Napriek tomu, že otec s bratom prišli vďaka socíku o súkromné podnikanie našli si svoj priestor v družstevníctve a v obchode. Ja som postupne prešiel školským systémom až som nakoniec vyštudoval kombináciu slovenský jazyk – história. Selce a Banská Bystrica boli a zostali mojim domovom. Moji rodičia neuvažovali nad migráciou ani z politických ani z ekonomických dôvodov.

Otec už raz doemigroval z Bulharska a asi to stačilo. Plakal asi len raz. V auguste 1968, keď sem prišli Varšaváci na tankoch. Zhodou okolností Bulhari do nášho mesta. Nevedel pochopiť, čo tu robia. Inak nevedeli to ani oni. Vyfajčil s nimi kopu cigariet – bulharských BT.

„V živote je to niekedy naopak, než si človek myslí. Dnes to už viem. Veci sa snažím rozlišovať rovnako ako môj otec.“

Mňa najviac formoval koniec osemdesiatych rokov. Nastúpil som do Múzea SNP a začal pracovať. Bavilo ma to a baví. Od vedeckého pracovníka som sa po dnes s prestávkami prepracoval až na vrchol riadenia tejto inštitúcie. Prelomový rok 1989 ma tiež zastihol v múzeu. Ako som sa vtedy zachoval vedia najlepšie moji kolegovia, ale aj mnohí Bystričania. S nádejou som sa zapojil do politiky.

Gorbačov otvoril dvere, cez ktoré som nakukol a veril, že Alexander Dubček sa vráti s politikou s ľudskou tvárou. V živote je to však niekedy naopak, než si človek myslí. Nie všetko vyšlo podľa predstáv. Za svoje kroky sa však nemusím hanbiť. Bez niekoľkých rokov v Bratislave na ministerstve kultúry som napevno zakotvený v tomto regióne. Tu je moje srdce aj moja duša. Tento región mi dal veľa a ja mu to chcem teraz vrátiť. Viem, že ľudia už strácajú vieru v ľudskú, nezištnú a korektnú politiku. Napriek tomu ju ponúkam.