Spomienky na augustové udalosti spred takmer 49 rokov pre mnohých už vybledli. Nie však pre pracovníkov banskobystrického štúdia Československého rozhlasu, ktorí statočne vysielali do éteru pravdu aj po príchode okupačných vojakov Varšavskej zmluvy z 20. na 21. augusta 1968 do Banskej Bystrice, keď tí dlho nemohli objaviť miesto, odkiaľ sa vysiela.

Ocenenie

Z úcty k pravde a  statočnému kolektívu pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia na Ulici Ladislava Sáru, ktorí v kritický prvý deň okupácie neváhali zabezpečovať slobodné vysielanie pre poslucháčov aj napriek ohrozeniu svojich životov, pociťujeme morálnu povinnosť uviesť na pravú mieru jednu nepresnú informáciu, ktorá sa objavila pri udeľovaní  cien mesta a primátora vo štvrtok podvečer v Cikkerovej sieni historickej Radnice pri mene pani Hany Kútikovej.

Sme presvedčení, že za svoju dlhoročnú prácu bábkoherečky a externej hlásateľky banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu s jedným z najvýraznejších hlasov, si pani Kútiková Cenu primátora plným právom zaslúžila. 21. augusta 1968 však nebola v rozhlasovom štúdiu na Ulici profesora Sáru. Ako hlásateľka vypomáhala až neskôr pri živom vysielaní Rozhlasovej štafety z ilegálnych pracovísk na území Banskej Bystrice.

21. august 1968 v bystrickom rozhlasovom štúdiu

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Československého a Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča, z ktorých sme vybrali tie najdôležitejšie okamihy prvých dní okupácie.

Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Karol Demuth vypracoval rozpis redaktorských, hlásateľských a technických služieb od 21. do 23. 8. 1968, ktorý platil aj v ďalších augustových dňoch, až do 2. 9. 1968, keď sovietski vojaci opustili budovu na Ulici Ladislava Sáru a rozhlasáci sa mohli vrátiť na svoje pracoviská.

21. augusta 1968 boli v rozhlasovom štúdiu, ktoré v tom čase vysielalo celoplošne ako jediné na Slovensku, redaktoriOndrej Bartoš,Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, hlásateľka Milina Vlnová, hudobný redaktor Vojtech Tátoš, režisér Osvald Zahradník, technici Karol Demuth, Dobroslav Chrobák a Milan Janák. Táto zostava vysielala od 9:00 do 24:00 hodiny, až kým všetkých pod samopalmi nevyhnali zo štúdia sovietski vojaci.

Okupanti prišli do rozhlasového štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“. Všetci museli ihneď opustiť svoje pracoviská a rozhlas zostali strážiť ozbrojení vojaci.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.“

Ďalšie dni okupácie v Banskej Bystrici

V druhý deň okupácie 22. augusta 1968 sa vysielalo pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy, kde boli redaktori Fedor Mikovič, Zdeno Oravec a Ota Plávková, technici Karol Demuth, Štefan Ivančík a Milan Janák.

V tretí deň okupácie 23. augusta 1968 bolo vysielanie presunuté do kabinetu Strednej priemyselnej školy spojovej. Tam Bystričania po prvý raz ako jediní zo Slovenska vstúpili do federálnej Rozhlasovej štafety s riadiacou centrálou v Prahe. Boli to redaktori Fedor Mikovič a Zdeno Oravec, hlásateľka Hana Kútiková,. technici Karol Demuth, Štefan Ivančík, Milan Janák a Vladimír Lehoťan.

V štvrtý deň okupácie 24. augusta 1968 sa vysielalo z chodby pred telocvičňou Stredného odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici, kde sa ku kolektívu pridala pražská rozhlasová redaktorka a režisérka Soňa Mlčochová, dovolenkujúca u svojich rodičov v Sásovej.

V ďalších dňoch sa vysielali aj z bytu Milana Janáka na Partizánskej ulici, zo Zosilňovacej stanice a najdlhší čas z Krajskej správy spojov. Boli tam redaktori Ján Baláž, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa, hlásateľka Lýdia Faksová, technici Karol Demuth, Jaroslav Faksa, Štefan Ivančík, Milan Janák a Vladimír Lehoťan.

Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene. Ekologické škody po nich sa odstraňujú dodnes, tie vo vedomí nášho národa po auguste 1968 pretrvajú generáciami…