Uplynulo už viac ako 760 rokov od chvíle, keď kráľ Belo IV. udelil osade Bystrica mestské výsady a vyznamenal ju na slobodné kráľovské mesto. Vymedzenie hraníc, právo slobodnej voľby farára i richtára, povolenie hľadať a ťažiť zlato, striebro a ostatné kovy, právo užívať lesy, lúky…

To je len niekoľko z mnohých privilégií, ktoré sa stali základom rozmachu Banskej Bystrice. Aj preto sa banskobystrická samospráva rozhodla vyhlásiť verejnú dobrovoľnú zbierku na získanie finančných prostriedkov na tvorbu, realizáciu a umiestnenie sochy kráľa Bela IV. Podobne postupovalo mesto Banská Bystrica v prvej polovici minulého storočia, keď sa obyvatelia dokázali vyzbierať na stavbu Robotníckeho i Národného domu.

Návrh predniesol ešte v júni 2015 na mestskom zastupiteľstve poslanec Stanislav Mičev:

„Banská Bystrica je jedným z mála miest, ktoré disponuje originálom zakladacej listiny, čo je vzácnosť, veľa miest ju nemá. Dohodol som sa so sochárom, že vypracoval model v tretinovej veľkosti. Socha by mohla byť umiestnená. Ja by som to videl niekde pri Barbakane alebo bývalej starej Radnici, aby k soche mala prístup široká verejnosť a návštevníci mesta. Samozrejme vec treba dotvoriť. Preto chcem poprosiť mestský úrad, aby sa ujal iniciatívy smerom k vypísaniu verejnej zbierky. Občania by sa takto mali prihlásiť k vlastným dejinám, lebo uhorské dejiny sú aj naše dejiny a nemáme sa za čo hanbiť.”

V novembri 2016 MsZ rozhodlo o vypísaní verejnej zbierky na sochu Bela IV. V súvislosti so spracovaním návrhu diela, jeho výberu i realizácie mesto oslovilo akademického sochára, docenta Petra Gáspára z Akadémie umení v Banskej Bystrici. Lokalita pre budúce umiestnenie sochy kráľa Bela IV. v nadživotnej veľkosti by sa mohla nachádzať v blízkosti vstupu do Stredoslovenskej galérie (Praetórium) na Námestí Štefana Moysesa.

Súčasťou diela bude aj popis sochy v štyroch jazykoch: slovenskom, maďarskom, nemeckom a latinskom. Samotná postava kráľa bude odliata v bronze vo veľkosti 230 centimetrov. Na hlave má kráľovskú korunu, v pravej ruke drží meč a v ľavej ruke zakladajúcu listinu mesta Banská Bystrica s kráľovskou pečaťou. Uvedené atribúty budú pozlátené.

Do zbierky sa môžu zapojiť obyvatelia i právnické osoby do konca roka 2017 príspevkom na osobitný účet (č. účtu: SK2375000000004023870808, VS 9999) alebo vložením hotovosti do pokladnice v Informačnom centre v priestoroch Radnice (Námestie SNP 1), prípadne v Klientskom centre Mestského úradu Banská Bystrica.

Kráľ Belo IV. (* 1206 – † 3. mája 1270 Zajačí ostrov)

Bol slavónskym údelným vojvodom v rokoch 1220 – 1226, sedmohradským údelným vojvodom v rokoch1226 – 1235 a uhorským kráľom v rokoch 1235 – 1270 z rodu Arpádovcov. Jeho syn Štefan sa neskôr stal uhorským kráľom Štefanom V. Po dcére Margite  je pomenovaný ostrov na Dunaji v Budapešti),

Nástup na trón

Belo IV. bol za kráľa korunovaný už ako 8 – ročný. Kým však zasadol na trón, musel prežiť neľahkých 21 rokov. Počas nich zastával postupne funkcie slavónskeho a sedmohradského údelného vojvodu. Jeho vzťahy s otcom boli vždy veľmi napäté. Príčinou sporov bolo jednak manželstvo, ktoré uzavrel otec po zavraždení kráľovnej Gertrúdy, Belovej matky, no predovšetkým otcov spôsob vládnutia. Belo kritizoval najmä bezhlavé rozdávanie kráľovských majetkov. Konflikt medzi otcom a synom musel riešiť samotný pápež.

O svojom nástupe na trón sa Belo rozhodol skoncovať s praktikami zaužívanými za vlády jeho otca. Preto sa rozhodol nechať oslepiť palatína Dionýza, poslal do väzenia niekoľkých najskorumpovanejších veľmožov, autoritu malo zvýšiť aj nariadenie, ktoré zakazovalo v jeho prítomnosti sedieť akémukoľvek smrteľníkovi s výnimkou vlastnej rodiny. Stoličky zo zasadacej miestnosti dal verejne spáliť.

Šiel dokonca tak ďaleko, že mnohé darovacie listiny jeho otca vyhlásil za nepravé a darované majetky šľachticom zhabal. Ich pomsta nedala na seba dlho čakať. Nepriateľstvo, ba až nenávisť medzi kráľom a šľachtou bola čoraz väčšia. A to všetko v čase, keď na hraniciach Uhorska stáli Mongoli, ktorí sa po vyplienení ruských území chystali vpadnúť do strednej Európy.

Vpád Mongolov

Formálnou zámienkou na útok bolo odmietnutie žiadosti Mongolov o vydanie Kumánov, ktorým sa kráľ dovolil usadiť v Uhorsku. Kočovní Mongoli pod vedením Chána Batu vpadli do krajiny cez slabo bránené karpatské priesmyky. Obranu hraníc kráľ i napriek správam prichádzajúcim z Kyjevskej Rusi nedokázal zabezpečiť. V bitke, ktorá sa odohrala 11. 4. 1241 pri rieke Slaná utrpelo kráľovské vojsko katastrofálnu porážku. Belovi sa len s vypätím posledných síl a vďaka nezištnej pomoci niekoľkých mladých rytierov z jeho družiny podarilo utiecť.

Obnova Uhorska

Po odchode Mongolov zostalo Uhorsko v zúboženom stave. Hlad, hladomor boli na dennom poriadku, dediny a mestá boli vyľudnené, ľudia poskrývaní v horách. Z hradov sa na území Slovenska uchránili iba kamenná Nitra, Bratislava, Fiľakovo a Komárno. Hlavnou úlohou Bela sa stala obnova zničenej krajiny. Kráľ sa pomeril so šľachtou, dokonca niektorých hrdinov obdaroval značnými majetkami, dal vybudovať kamenné hrady, podporoval rozvoj miest, ktorým udeľoval nové, alebo obnovoval staré privilégiá, do krajiny pozýval hostí, prevažne zo západnej Európy.

Banská Bystrica

Z pôvodne Slovenskej osady Bystrice zásluhou niekoľkých rodín saských kolonistov, ktorí na území dnešného mesta prirodzene vytvorili hospodársko – správnu a remeselnícku základňu banskej výroby v tejto oblasti. Význam tejto osady stúpol natoľko, že ju kráľ Belo IV. v roku 1255 povýšil na mesto.

Ďalšie vojny a koniec Bela IV.

Ani potom však Belo IV. nemohol robiť to, čo ho najviac bavilo – venovať sa budovaniu krajiny. Zaplietol sa do niekoľkých konfliktov, z ktorých sa pre neho víťazne skončil iba jeden. V bitke pri Lajte bol totiž zabitý zradný Fridrich Babenberský, i keď výsledok bitky bol otázny. Jednoznačne za kratší povraz ťahal vo vojne s Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo po vymretých Babenbergovcoch. Po porážke pri Kressenbrunne sa obaja panovníci pomerili.

Šťastným nebol ani vzťah Bela so synom Štefanom. Ten sa nemohol dočkať, kedy zasadne na trón, no hlavne nesúhlasil s otcovou politikou priateľstva s českým kráľom. Medzi otcom a synom vznikla dokonca vojna, v bitke pri Isaszegu bol Belo porazený a krajina sa fakticky rozpadla na dve časti. V závere života musel Belo pretrpieť i smrť milovaného syna Bela, chorvátsko – slavónskeho vojvodu.