V spoločenskej sále banskobystrickej Štátnej vedeckej knižnice na 1. poschodí sa 24. januára 2017 o 17:00 hod. uskutoční vernisáž výstavy jubilujúceho krajinárskeho fotografa Karola Demutha (1937) TATRY PRÍVETIVÉ – KALENDÁROVÉ (Človek v krajine a krajina v človeku). Výstava potrvá do 24. februára.

Informácie o výstave fotografií Tatier známeho fotografa Karola Demutha nám poskytol publicista Fedor Mikovič. Ponúkame Vám aj recenziu profesora Ľudovíta Petránskeho, teoretika a historika umenia.

Karol Demuth

Môj krajan a priateľ, dnes jubilant, sa narodil sa 6. februára 1937 v Dolnej Lehote. Tento fakt je pre mňa aj dôvodom malej retrospektívnej úvahy na margo jeho práce.

Uplynuli takmer tri desaťročia odvtedy, čo som napísal úvodný text do katalógu samostatnej výstavy výberu z fotografickej tvorby Karola Demutha v bratislavskej Výstavnej sieni Ladislava Novomeského. Expozícia vtedy, v roku 1988, nesporne otvorila priestor k hlbšiemu poznaniu dovtedajších výsledkov autora a ich začlenenia do vývojového kontextu slovenskej fotografickej tvorby.

Karola Demutha som poznal už od čias mojich vysokoškolských štúdií v Banskej Bystrici v prvej polovici 60. rokov minulého storočia. V mimoriadne tvorivej kultúrnej a umeleckej atmosfére mesta s jeho neopakovateľným genius loci sa stretávali – neskôr veľmi významné – osobnosti našej prózy, poézie, publicistiky, hudby, sochárstva, rôznych výtvarných disciplín, architektúry, teórie a dejín umenia či literatúry.

V podnetných vzájomných rozhovoroch sa rodili individuálne aj spoločné tvorivé programy, ktoré už vtedy presahovali do interdisciplinárnych a multimediálnych prezentácií. A napriek rozličným úsiliam či cieľom, všetkých spájal neopakovateľný čarovný odkaz ľudskosti Antoina de Saint-Exupéryho a jeho – i nášho – Malého princa.

Do spomínaného progresívneho prúdu prispieval špecifickým vkladom aj nejeden pracovník vtedajšieho štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. V inšpirujúcej atmosfére sa postupne rodil a formoval – predovšetkým po roku 1965 – aj fotografický prejav Karola Demutha. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v tomto meste sa pozoruhodnými výsledkami prezentovalo niekoľko fotografov s rozličnou autorskou koncepciou. Nejeden tvorca úspešne prispieva do formovania súčasnej slovenskej fotografie.

Práca K. Demutha má niekoľko sprievodných znakov, ktoré ju aj v ďalších rokoch charakterizujú. Svedčí o tom cesta od dokumentárneho záberu až ku kreatívnej interpretácii motívu. Veľmi pozitívnu úlohu pri formovaní jeho technických, kompozičných a ďalších možností fotografie zohral Leo Redlinger, ktorý bol aj jeho pedagógom.

K prvej záujmovej sfére patria najmä práce z roku 1968. Zachytil v nich činnosť pracovníkov spomínaného rozhlasového pracoviska. V tejto korelácii musím zdôrazniť, že fotografie nie sú len prostým dokumentom ľudí v situácii ich každodenného povolania. Sú svedectvom vášne pre zrod posolstva v dramatickom kontexte doby, sú výrazom autorovej úprimnosti a zanietenia pre vnútorné vyjadrenie vzťahu k námetu.

Námet prerastá do témy a téma do odkazu, ktorý je pre nás významný aj v súčasnosti. Pre ilustráciu tohto zamerania spomeniem významnú publikáciu Aleny Grešovej a Fedora Mikoviča pod názvom Ostrov slobodného slova (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2014), v ktorej sú aj mimoriadne cenné, autentické reportážne fotografie Karola Demutha z prostredia tvorby Rozhlasovej štafety – historického rozhlasového vysielania v dramatických augustových dňoch roku 1968. Toto knižné dielo patrí k tým viac ako štyrom desiatkam kníh, v ktorých nájdeme fotografie Karola Demutha.

Rýdza hodnovernosť a úprimnosť vyjadrenia patria k hlavným princípom autorovej fotografickej tvorby až do súčasnosti. Aj tu si spomínam na krásnu Exupéryho myšlienku, ktorú tak pôvabne vyjadril v dialógu Malého princa s líškou: „Správne vidíme len srdcom“.

Naznačil som, že pojem dokumentárnosť obsahuje v prípade Demuthovej práce hlbšie významy ako len evidenciu určitej udalosti, či objektu. Z tohto zorného uhla môžeme posudzovať aj jeho snímky z folklórnych festivalov v Heľpe, vo Východnej a predovšetkým z Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve.

Výsledky tohto úsilia bilancoval napríklad na samostatných výstavách v roku 1987 v Detve, v roku 2008 v Banskej Bystrici a Hradci Králové. Vnímateľa upúta dynamika pohybu ale aj prienik k portrétom niektorých účinkujúcich.

Svedectvom mnohostrannosti kultúrneho záberu Karola Demutha je jeho záujem o objekty historickej, ale aj modernej architektúry. Dôkazom tohto zaujatia sú jeho práce v turistickom sprievodcovi po histórii a súčasnosti Banská Bystrica a okolie, ktorý vyšiel v roku 2006 a 2015. Takmer paralelne vznikla aj kolekcia pod názvom Premeny medeného mesta. Opäť tu vyjadruje svoj vzťah k jednému z hlavných centier slovenského kultúrneho a umeleckého diania, k Banskej Bystrici.

Právom sa konštatuje, že tvorca nemá pre svoju prácu nijaké iné žriedlo, iba svoju vlastnú skúsenosť. Takouto podstatnou skúsenosťou je pre Karola Demutha čarovná krajina rodného Slovenska. Platí tu konštatovanie psychológa, že „oko“ samo osebe nevidí, človek nazerá do sveta „mohutným objektívom svojho rozumu“.

Karol Demuth sa vo svojich lyricko-meditatívnych prácach opiera o farebný jav ako nositeľa určitej atmosféry, využíva však aj tvárnosť krajiny, napätie a harmóniu štruktúr či hmôt. Od širších pohľadov prechádza až k detailom, pričom ho priťahuje dynamičnosť horských potokov, predovšetkým Vajskovského.

Pre celú tvorbu Karola Demutha je príznačná skutočnosť, že úprimnosť výpovede kladie nad všetky ďalšie komponenty svojho tvorivého programu. Úprimnosť nie je – a nemôže byť – v žiadnom prípade umelo naprojektovaná. Vyplýva z autorovho chápania zmyslu života, a teda aj zo systému jeho tvorby.