Svätá Barbora sa narodila v 3. storočí v rodine bohatého kupca, odmietla vzdať sa kresťanstva, bola umučená a nakoniec zomrela. Na jej sviatok chodievali ženy v bielom a rozdávali deťom darček. Poslušným sladkosti a neposlušným metličku.

Svätá Barbora

Pochádzala z tureckej Nikomedie. Je patrónkou baníkov, delostrelcov, zvonárov, stavbárov, požiarnikov, roľníkov, hutníkov a kováčov. Dohliada na tých, ktorých povolanie vystavuje riziku náhlej či násilnej smrti. K tomuto poslaniu ju predurčil jej osud.

Pre neposlušnosť (nechcela sa podvoliť k nútenému vydaju) ju otec tyran Dioskur zavrel do veže, ktorú dal postaviť na tento účel. Tu v samote začala študovať a tu aj tajne prijala krst. Počas otcovej neprítomnosti dala vybúrať do veže ešte jedno okno a tak namiesto dvoch okien boli na veži tri, čo malo pre ňu symbolizovať Najsvätejšiu Trojicu.

Dioskur sa rozzúril a vydal ju civilnému tribunálu. Strašným spôsobom ju mučili a nakoniec ju vlastný otec sťal mečom. Pramene uvádzajú, že sa to stalo 4. decembra 290. Iné pramene hovoria o roku 306. Boh však veľmi rýchlo potrestal jej prenasledovateľov. Legenda hovorí, že kým anjeli niesli jej dušu do neba, blesk zasiahol Dioskura a priviedol ho pred Boží súd. Sv. Babora patrila medzi tzv. štrnástich pomocníkov v núdzi.

Svätá Barbora býva zobrazená v dlhom odeve, na pozadí sú často predmety ako meč, fakľa, veža, kalich, kniha či pávie pero.

Ľudové zvyky na Barboru

V predvečer sviatku chodievali po dedinských domoch „barborky“. Boli to ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave.

V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo. Keď prišli do domu, symbolicky zamietli izbu. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno. Po kresťansky sa pozdravili, zborovo sa s rodinou pomodlili a pokračovali ďalej k susedom.

Dodnes sa zachoval zvyk rezať v tento deň vetvičky čerešní, ktoré vo váze rozkvitli presne na Štedrý deň (môže to byť aj zlatý dážď). Vetvičky si dievčatá dávali za pás na polnočnej. Mládenec, ktorý si vetvičku od dievčaťa zobral, dal si ju za klobúk a takto jej vyznal lásku.

Iná zvyklosť hovorí, že dievčatá dali každej vetvičke meno niektorého chlapca a verili, že si vezmú toho, pri mene ktorého ako prvá vetvička rozkvitne. Inokedy sa počítalo, koľký deň po Barbore vetvička rozkvitne, aby sa určil najšťastnejší mesiac budúceho roka.