Vďaka nadšencom, obci Tajov a jej starostovi Lacovi Surovčíkovi sa obnovilo cestné spojenie medzi mestom Banská Bystrica a Kremnicou. Pravda autom tadiaľ neprejdete.
Görgeyho tunel
Ale je to nádherná turistická trasa. Cesta tadiaľ vedie už vyše 700 rokov a skrýva množstvo zaujímavostí. Viete kto bol generál Görgey alebo kto bol slovenský národný hrdina Jurko Langsfeld? Ak nie nevadí dozviete sa všetko na pripravovaných informačných paneloch. Niečo si povieme teraz.
Tunel bol pomenovaný podľa známeho bojovníka revolúcie 1848/49 za uhorskú samostatnosť, generála ArthuraGörgeyho (1818-1916). Skomolene mu ľudia hovoria aj Gergelyho, Gerdeho, či Gergejiho
Vzdialenosť medzi Banskou Bystricou a Kremnicou je vzdušnou čiarou cez Kremnické vrchy iba 17 – 18 kilometrov, ale okľukou 50 až 60 km (cez Harmaneckú dolinu, cez sedlo Malý Šturec do Turčianskej doliny a potom na juh cez Kremnické Bane do Kremnice alebo na Zvolen až k Žiaru nad Hronom potom na sever cez Bartošovu Lehôtku do Kremnice).Preto bolo už v minulosti potrebné vybudovať tunel na ceste z Tajova do Kremnice. Tým sa cesta medzi Banskou Bystricou a Kremnicou skrátila a zrýchlila.
Z Banskej Bystrice do Tajova cesta takmer nestúpa, z Tajova do lokality Lajštroch (sídla dnešného hotela Lesák) je stúpanie pomerne mierne, iba posledná časť – 1,5km dlhá až na hrebeň ku Skalke prekonáva prevýšenie 500 m a je problematická. Úzka a strmá cesta ponad rokliny s mnohými serpentínami vyúsťovala do tunela iba niečo nižšie ako 10 m pod hrebeňom a potom po prechode pár desiatok metrov tunelom vyšla na Kremnickej strane pohoria.
Historická cesta cez Tajov viedla už od 13. storočia
Takmer určite sa na tomto úseku využívali na ťahanie ťažko naplnených vozov volské záprahy. Cez zimu bola cesta neschodná. Prečo nepokračovali cestou okolo hrebeňa, ale namiesto toho pár metrov pod ním prerazili tunel? Preto, lebo hrebeň je v tomto úseku veľmi strmý a ostrý! Jednoduchšie bolo preraziť pár posledných metrov, čo vyšlo lacnejšie a prechod cez Skalku sa stal pohodlnejším a praktickejším.
Okolie Tajova bolo osídlené v dobe bronzovej. Už v tej dobe využívali ľudia horské prechody nad súčasným Tajovom. Prvú písomnú zmienku o ceste, ktorá viedla údolím Tajovského (Štiavnického) potoka a cez sedlo prechádzala na druhú stranu pohoria máme doloženú z roku 1255. Bolo to jedno z najstarších cestných spojení, ktoré spájalo Zvolenský kráľovský komitátny hrad s Turcom a viedlo cez Radvaň.
Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť a Tajovská huta
Dňa 16. marca 1495 bola podpísaná obchodná dohoda medzi Jánom Thurzom z Betlanoviec (1437 – 1508) a augsburským finančníkom Jakubom Fuggerom, zvaným Bohatý (1459 – 1525). Postavenie podniku a osoby Jána Thurzu v stredoslovenskej banskej oblasti posilnilo aj jeho menovanie v roku 1498 uhorským kráľom Vladislavom II. za komorského grófa so sídlom v Kremnici. Ten istý kráľ dal súhlas spoločnosti už v roku 1496 na postavenie šplajsovacích a scedzovacích hút na okolí Banskej Bystrice.
Scedzovacie huty slúžili na spracovanie medenej rudy z banskobystrického revíru, ktorá obsahovala striebro. V týchto hutách sa scedzovalo (oddeľovalo) striebro od medi a spoločnosť mala výsadu, že striebro získané sciedzaním nebola povinná odovzdávať do kráľovskej komory, ale ho mohla slobodne z Uhorska vyvážať. Spoločnosť jednu z prvých takýchto hút postavila v Tajove. Tajovská huta bola postavená v roku 1500. Okolo huty sa vyvinula hutnícka osada, ktorá sa už v roku 1516 spomína pod názvom „Tajova“.
Ján Thurzo buduje kvalitnú cestnú sieť a tunel na Skalke
Spoločnosť so svojím obrovským komplexom spracovateľských závodov, dobre premyslenou organizáciou výroby, výhodným transportom a?obchodom, hustou sieťou fuggerovskýchfaktórií a skladov patrila k?najväčším a?najmodernejším podnikom svojho druhu v?európskom baníctve a?hutníctve. S rozvojom podnikania v Banskej Bystrici a okolí bolo potrebné budovanie kvalitnej cestnej siete, ktorá by sa napájala na cestnú sieť do Poľska a Sliezka.
Ján Thurzo vybudoval novú cestu z Banskej Bystrice cez Harmanec a sedlo Malý Šturec do Turca. Tým sa však dostal do konfliktu s mestom Kremnica, ktorú táto cesta obišla. S Jánom Thurzom tradícia spája aj vybudovanie tunela baníkmi na Skalke. V Banskej Bystrici sa zdržoval Ján Thurzo ako v sídle spoločnosti a v Kremnici ako komorský gróf sa musel podieľať na fungovaní Kremnickej mincovne.
Knieža Gabriel Bethlen, jeho manželka Zuzana Karolyiová a cisársky generál Schlick
Cesta tunelom pod Kremnickými vrchmi zostávala aj naďalej významným spojením medzi Kremnicou a Banskou Bystricou aj po zániku Thurzovsko-Fuggerovskej banskej obchodnej spoločnosti. Mesto Kremnica malo vždy väčší záujem o jej údržbu než Banská Bystrica.
Pre Kremnicu cesta predstavovala priame a najkratšie spojenie s Pohroním. Význam tunela vzrástol ešte viac počas protihabsburgského povstania v lete v roku 1620. Dňa 7. júla 1620 Zuzana Karolyiová, manželka kniežaťa Gabriela Bethlena, prešla cez tunel z Banskej Bystrice do Kremnice požiadať o finančnú pomoc pre svojho manžela.
26. apríla 1621 prešiel takisto tunelom aj novozvolený, ale nekorunovaný kráľ Uhorska Gabriel Bethlen. Počas posledného stavovského povstania Františka Rákocziho II. koncom roku 1703 utekal z Banskej Bystrice cez Tajov a Skalku veliteľ cisárskeho vojska generál Schlick do Bojníc ku generálovi Ritschanovi, po porážkach utŕžených od Kurucov vo Zvolene a Svätokrížskej doline 19. – 20. 11. 1703.
Prechod uhorského generála Arthura Görgeyho cez tunel 24. -25. januára 1849
Ku koncu leta v roku 1848 uhorská revolúcia prežívala ťažké časy. Cisársky poľný maršál Alfréd Windischgrätz postúpil z Rakúska smerom na Budapešť a povstalecká promaďarská vláda a snem sa museli uchýliť do Debrecína. Cisárska armáda so slovenskými dobrovoľníkmi zaznamenala úspechy.
Uhorský generál Arthur Görgey (1818 – 1916) sa utiahol k Vácu. Generál Görgey, vedomý si nutnosti koncentrácie svojich síl, pricestoval okolo poludnia 20. januára 1849 do Banskej Bystrice a ešte v ten istý večer pokračoval „cez hory“ do Kremnice. Tu padlo rozhodnutie zachrániť ustupujúce Aulichove jednotky pred cisárskym vojskom a slovenskými dobrovoľníkmi pochodom priamo cez Kremnické vrchy.Jedinou únikovou cestou bola cesta cez tunel. Predtým však bolo potrebné tunel a prístupové cesty opraviť. Tunel bol v tej dobe 8 siah dlhý a bol celý zasypaný.
Prechod slovenských dobrovoľníkov cez tunel 2. februára 1849
Stúpajúc povstalcom na päty vstúpil generál Götz do Kremnice toho istého dňa. Generál Götzchcel z počiatku honvédske vojsko Görgeyiho prenasledovať cez tunel na vrchu Skalky, ale neskôr zmenil svoj plán a tiahol dlhšou cestou z Kremnice na Žiar nad Hronom a hore Hronom do Banskej Bystrice. Len jednu stotinu vojska a slovenských dobrovoľníkov – hurbanistov poslal hore na Skalku. Títo potom prejdúc cez vrch 2. februára 1849 vtiahli do Banskej Bystrice ako prví.
Generál A. Görgey po ústupe z oblasti stredoslovenských banských miest poveril svojho staršieho brata majora HermanaGörgeyho, aby opäť zaujal banské mestá, čo sa mu aj podarilo. Z Banskej Bystrice cez Malachov prešli do Kremnice. Dňa 20.júna 1849 chytili slovenského dobrovoľníka a hrdinu Juraja Langsfelda pri rodných Sučanoch a dopravili do Kremnice. Tu ho H. Görgey ako buriča a vlastizradcu odsúdil na smrť a 22. júna 1849 bol popravený obesením.
Žaloba znela:
„Búril slovenský ľud, volal ho do zbrane a i sám so zbraňou v ruke povstal proti zemským pánom, proti Maďarom, zákonom a krajine Uhorskej.“
Pred vojenským súdom v Kremnici, ktorému predsedal H. Görgey, potvrdil vernosť slovenskému národu a ideálom, za ktoré bojoval. Odmietol milosť ponúknutú za zrieknutie sa slovenských revolučných ideálov.
Do dnešných dní znejú Jurajove nezabudnuteľné slová pred súdom:
„Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť!“
Keď hurbanovské čaty 28.októbra 1849 ovládli Kremnicu, na Langsfeldov hrob umiestnili železný kríž so zlatým nápisom: „Tu spočíva GeorgLangsfeldumučený za cisára a národ 1849.“
Po čase odbor Matice slovenskej v Kremnici na podnet dr. Pavla Fábryho a Jozefa Gregora Tajovského dal spustnutý hrob upraviť. Umiestnili naň pomník, ktorý odhalili na krajinskej slávnosti 28.októbra 1922.
Pamätná tabuľa a pomník na pamiatku Görgeyho prechodu -Görgeyho tunel
V roku 1899, na 50. výročie Görgeyho prechodu, mešťania Kremnice pamätnou tabuľou označili cestu, po ktorej tiahlo uhorské vojsko cez vrch Skalku. Na pamätnej tabuli bol umiestnený nasledovný text pôvodne v maďarskom jazyku: „Tadiaľto tiahol ArturGörgei s maďarskou armádou proti vojskám Františka Jozefa. Január 1849.“.
Tabuľa bola odhalená na ceste vedúcej zo Skalky k tunelu na mohutnom kameni. Odstránená bola okolo roku 1942 zrejme v súvislosti s odstraňovaním pamätných tabúľ s maďarským textom v tej dobe.Mohutný kameň tam je však stále.
V roku 1903 Kremničania postavili zliatinový pomník honvédom pri kaplnke sv. Anny vo Zvolenskej doline. Pomník bol v tvare obelisku s maďarským Turulom(posvätný vták starých Maďarov) na vrchole s nápisom v maďarčine: „Týmito cestami prešli z Kremnice do Banskej Bystrice bojovníci slávnych bojov za slobodu pod velením generála Görgeyho a pod vedením plukovníka Aulicha. Za ťažkých útrap a prekážok ich šťastne zdolala v noci zo dňa 24. januára 1849 slávna jednotka hrdinských Honvédov.“.
Odvtedy sa aj tunel nazýval Görgeyho. Po zániku Rakúsko-Uhorska a po vzniku Československa pomník aj tabuľa chátrali. V roku 1928 liatinový pomník pri 10. výročí vzniku prvej Československej republiky zrekonštruovali, ale už ho venovali aj ďalším udalostiam, 10. výročiu vzniku ČSR, obetiam prvej svetovej vojny z Kremnice a aj výročiu 600 rokov od vydania privilegiálnej listiny pre Kremnicu.
V tej dobe už z jeho vrcholu bol odstránený maďarský vták Turul a na jeho miesto umiestnený slovenský dvojkríž. Slovenský dvojkríž na pamätníku zostal aj v časoch socializmu, keď na pamätníkoch nebol vítaný. Jeho osud spečatila až začiatkom roku 2006 veľká veterná búrka a spadnuté stromy.Pamätník bol uložený v meste Kremnica s tým, že bude v budúcnosti obnovený. Mnohé z neho sa zachránilo.Napriek tomu zostáva meno generála Görgeyho doteraz späté s tunelom.
Tunelom prešli G.K. Zechenter – Laskomerský a J.Gregor –Tajovský
Koncom 19. storočia opisuje Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský stav tunela takto: „Výška jaskuz banskobystrickej strany činí 3 m, šírosť 5 m. Pomaly sa rúca, z kremnickejstrany je už len asi na 50 cm v priemere. K jeho zavaleniu prispeli nemálo tí, čo za pokladmi kopali.“
V medzivojnovom období sa znovu oživila myšlienka spojiť Banskú Bystricu cez Tajov s Kremnicoutunelom, dokonca autobusom. Takto v roku 1938 predstavuje svoje rodisko a víziu spojenia Jozef Gregor Tajovský:
„Ani takto ešte neuhádnete, kde ten prekrásny Tajov leží? Tak sadnite si v Bystrici na tajovský autobus a za tri koruny ste v Tajove! Pod Kremnickými horami! Tajov, prosím, má aj autobus; dosiaľ len na krátku premávku, ale pán krajinský prednosta inž. Štefan Janšák sľúbili mi predĺžiť cestu až na Skalku, až do Kremnice, pravda – vraj – keď na to rad príde…Skalka! Kto by ste už o nej neboli čítali alebo počuli! Pamätná aj vojensky z roku 1849, aj z roku 1919! …“,
Počas SNP v dňoch 4. – 5. októbra 1944 tunelom prevážali slovenský zlatý poklad
Ku koncu septembra 1944 bolo povstalecké územie Slovenského národného povstania (SNP) už značne oklieštené. Bolo treba konať bez otáľania a tak v noci zo 4. na 5. októbra 1944 dorazil k tunelu v Kremnických vrchoch voz naložený debnami zlata. Počas Slovenského národného povstania (SNP) v jeseni 1944 viedla tadiaľto ústupová cesta povstalcov pred nacistickou presilou.
Veľké úsilie sa vynaložilo na obnovu tunela. Tunel bol však v tých časoch už čiastočne zasypaný. Skaly a zeminu začala odstraňovať skupina narýchlo povolaných mužov. V noci zo 4. na 5. októbra 1944 partizánski velitelia Gejza Lacko a Jozef Vajs prevážali tadiaľ zlatý poklad zo Štátnej mincovne v Kremnici do Národnej banky v Banskej Bystrici. Tunel však ešte nebol uvoľnený, a preto voz rozobrali a s nákladom poprenášali pomimo. Až na druhý deň závaly odstránili.
Dňa 5. októbra 1944 sa situácia v Kremnici zhoršovala z hodiny na hodinu. Jednotky ktoré neboli v priamom styku s nepriateľom začali ustupovať z mesta smerom na Skalku a k tunelu. Toho istého dňa okolo 17. hodiny bol zásyp v tuneli konečne odstránený a vojsko a nahromadená bojová technika mohli prejsť na opačnú stranu pohoria. Po ťažkých bojoch bola popoludní 7. októbra 1944 Kremnica obsadená Nemcami.
Posledné povstalecké oddiely ustupovali taktiež smerom na Skalku, pričom boli ostreľované stíhačkami a ľahkými bombardérmi. V pätách im bola pechota a tanky. K tunelu sa podarilo prebojovať aj dvom slovenským ľahkým tankom. Jeden z nich dostal za úlohu previesť na druhú stranu motorové vozidlá, no už pri ťahaní prvého nákladného auta s vysielačkou bola poškodená obruba tunela. Ostatné vozidlá boli ponechané na kremnickej strane, tanku sa podarilo zísť až do Tajova a tunel bol povstalcami znovu zatarasený.
Zlatá cesta z Kremnice do Banskej Bystrice vedie Görgeyho tunelom
Dnes cesta, ktorá vedie z Kremnice cez Skalku a Görgeyho tunelom cez Tajov do Banskej Bystrice má názov Zlatá cesta.A prečo zlatá cesta? Z hľadiska minulosti tajovské huty produkovali meď a striebro. A tak cesta viac mohla slúžiť na prepravu medi a striebra z Tajovskej huty do Kremnickej mincovne. Zlato je však zlato a tak ľudia jej dali pomenovanie Zlatá cesta.
Podľa zachovanej tradície uhorský generál ArhturGörgey zachraňoval zlatý poklad Uhorska a previezol touto cestou 6 vozov zlata a striebra. Neskôr v roku 1944 zachraňovali slovenskí povstalci pred nemeckou armádou cestou z Kremnickej mincovne do Národnej banky Slovenska v Banskej Bystrici zlatý poklad Slovenska. Poklad sa stalpo skončení II. svetovej vojny základom zlatého pokladu Československej republiky.Cesta zachránila tak tri štátne zlaté poklady. Je to teda ozaj cesta, ktorej patrí pomenovanie Zlatá cesta.
Súčasnosť tunela
Po II. svetovej vojne tunel a k nemu prístupové cesty pre nedostatok záujmu znovu chátrali a v roku 1955 sa tunel samovoľne zasypal. V snahe zachrániť túto unikátnu historickú pamiatku a turistickú atrakciu Kremnických vrchov sa v roku 1996 členovia Klubu slovenských turistov (KST) z Banskej Bystrice a Kremnice rozhodli tunel zrekonštruovať.
Guľatinou vystužený tunel je o niečo kratší ako býval kedysi, jeho šírka a výška boli tiež zredukované. Dnes však slúži ako populárny prechod pre turistov, cykloturistov a v zime pre lyžiarov – bežkárov. V dôsledku ustavičného zavaľovania má teraz dĺžku len 20 m, čo je o 10 m menej ako kedysi.
Z bystrickej strany je tunel prístupný po chodníku označenom žltou značkou z parkoviska bývalej sokolskej alebo štátnej chaty nad Tajovom a taktiež od chaty nad Králikmi. Prístupný je tiež z kremnickej strany ľahkou prechádzkou zo Skalky, v blízkosti vysielača Suchá Hora.Spoločnosť Towercom dobrovoľníckou aktivitou svojich zamestnancov a v spolupráci s Nadáciou Ekopolis pomohla pri dokončovacích prácach obnovy tunela, vrátane turistického značenia.
Trvalá vďaka patrí nadšencom z Klubu slovenských turistov a OZ Tajovská kopa za záchranu tejto jedinečnej technicko-historickej pamiatky nášho okolia pre budúce generácie.
Autor: Vladimír Sklenka, Foto: archív