Pred 48 rokmi v noci z 20. na 21.augusta  1968 obsadili socialistické Československo  vojská Varšavskej zmluvy. Následná normalizácia na dlhých dvadsať rokov zadusila slobodu a demokraciu v našej vlasti, komunistický režim mnoho statočných ľudí pripravil o prácu a slušný život, niektorí za slobodu zaplatili životom.

Okupácia Československa

Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, známa aj ako operácia Dunaj, uskutočnili armády našich vtedajších spojencov  na čele so Sovietskym zväzom, Maďarskom, Poľskom a Bulharskom. Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a obsadili väčšinu strategických miest v krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5.000 tankov, velil im sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108 Čechov a Slovákov. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších.

Bystrickí rozhlasáci

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča z ktorých vyberáme:

„Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť  vojaci.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.

V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.“

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice  boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene.

August 1968 očami osemnásťročného Ľuba Motyčku

Bystričan, známy rozhlasák a cestovateľ Ľubo Motyčka nám poskytol svoj pohľad vtedy 18 -ročného mládenca na august 1968 v meste pod Urpínom a originálne historické fotografie, ktoré sme mohli po takmer polstoročí  vôbec ako prví  zverejniť:

„Písal sa rok 1968 a o politiku som sa až tak veľmi nezaujímal. Chodil som cvičiť do činkárne na futbalovom štadióne a keď ustúpil sneh, hádzal som kladivom. Ako starší dorastenec som bol na Majstrovstvách Československa druhý. Celkom dobré, nie? Tak trochu ma trápila zaľúbenosť a vôbec, doznievajúca puberta mnou lomcovala ako divá.

Niečo sa však hýbalo. Moje vzbury, neochota čítať knihy Aloisa Jiráska opisujúceho husitov, bola tolerovaná. Tak isto aj nadšenie za Haška, Čapka a Sartra – významného francúzskeho existencialistu. I také knihy sa zrazu dali kúpiť. V škole pribudla filozofia, i keď väčšina triedy nepočúvala.

Nebol som dobrý žiak. A predsa som prekvapujúco zažiaril. Na maturitnej písomke zo slovenčiny som v rámci úvahy písal o demokracii, práve na slobodu vyjadrovania sa, práve na náboženskú slobodu a podobne. A dostal som jednotku. Možno jedinú v rámci stredoškolského štúdia. To si už presne nepamätám. Hlavne, že sa po rokoch mám s čím pochváliť.

V lete sme s kamarátom stopovali. A zastavovali nám aj Taliani, či Rakúšania. Mnohí sa k nám prišli pozrieť, ako vyzerá Československá socialistická republika s ľudskou tvárou. Pred tvárou cudziny som hrdo hovoril, že ten náš nový socializmus je a bude najlepší na svete. Takže, politika ma predsa len dobehla a zaujala.

Potom, jedno ráno, 21. augusta mama plakala. S otcom šli stáť do radu v obchode na múku. Čo ak bude vojna? Hltal som správy z rozhlasu a večer som rodičom oznámil, že ujdem na západ, že tu sa nebude dať žiť. Mama nariekala plná zúfalstva. Takže, ostal som.

Aj k nám prišli ruské tanky. Porobil som pár fotografií, najviac si cením tú , kde pred poštou stojí ruský tank a na sude má nápis wehrmacht  s dátumom 1944. I keď je to priveľký detail, ale  pre mňa pamiatka.

Všimol som si letáky. Vraj na OV ČSM pri PRIORe, v dnešnej budove strany SMER – SD, organizuje Peter Šperka mladých, ktorým nie je socializmus s ľudskou tvárou ľahostajný. A tak som šiel. Pomáhať pri množení i roznášaní Hlasu Dubčekovej mládeže. Heslá, výsmech voči Rusom….Nehľadeli sme na čas, neuvedomovali sme si mieru rizika. Behali sme pomedzi tanky, lepili plagáty aj v blízkosti ozbrojených vojakov. Až do dňa, kým na nás nezačal mieriť štvorhlavňový guľomet. Vraj protilietadlový.

Prešlo ďalších pár dní. Dubček sa vrátil z Moskvy, upokojoval. Tíšil: „Ľudia, neumierajte zbytočne. Všetko sa dá do poriadku.“

A bolo treba vrátiť sa do normálneho života. To som ešte netušil, že v polovici septembra, ako trochu ťažkopádny elév, nastúpim do slávneho bystrického rozhlasu, ktorý tak dlho slobodne vysielal.

Znovu som trénoval v kladivárskom kruhu. Jano Bula mi potom neraz hovoril, či som k tomu kladivu nevedel priložiť aj kosák a hodiť ho veľmi, veľmi ďaleko…