Aj po viac ako 71 rokov od skončenia II. svetovej vojny v Európe existujú na Slovensku ľudia, ktorí bránia prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa kolaborujúceho s nacistami v jeho riešení židovskej otázky. Existuje dokonca strana velebiaca tohto vojnového zločinca, ktorá sa nedávno dostala do slovenského parlamentu.

Deportácie slovenských Židov do koncentračných táborov

Vraj Jozef Tiso do poslednej chvíle nevedel o tom, že židovské transporty do koncentračných táborov končia smrťou vlastným štátom za 500 ríšskych mariek odvážaných mužov, žien a detí, s následnou arizáciou židovského majetku..

Tisovým „vykúpením“ by mala byť záchrana tisícok Židov na základe výnimiek z neslávne známeho protižidovského zákona nazývaného „Židovský kódex“ prijatého vtedajšou  slovenskou vládou 9. septembra  1941 po vzore nemeckých nacistov. 15. mája 1942, takmer dva mesiace po začiatku deportácií židov, prijal Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 68/1942, ktorým zbavil všetkých deportovaných Židov štátneho občianstva a majetku

Už nikto však nezmaže fakt, že celkovo bolo zo Slovenska v roku 1942 deportovaných takmer 58 tisíc Židov, z ktorých prežilo iba niekoľko sto ľudí. Druhá vlna transportov bola v čase nemeckej okupácie Slovenska v réžii nacistov a týkala sa zhruba 13 tisíc ľudí. Že Tiso vedel o deportáciách Židov na istú smrť, potvrdzujú dva príbehy evanjelických kňazov z Banskej Bystrice.

Evanjelický kňaz Ján Bakoss

Účelové lži o Tisovi a totalitnom režime vojnového Slovenského štátu už dávno vyvrátila história. Zaslúžili sa o to aj evanjelickí duchovní, ktorí s nasadením vlastného života počas vojny zachraňovali pred smrťou svojich židovských spoluobčanov. Jedným z nich bol senior Ján Bakoss, ktorý sa aktívne zapojil aj do SNP (po ňom je v Banskej Bystrici pomenovaná ulica i škola).

Zo zachovaných dokumentov a mnohých autentických svedectiev vieme, že roky 1941 – 1942 sa v evanjelickej cirkvi niesli v znamení záchrany a pomoci rasovo prenasledovaným osobám V mnohých prípadoch však Židom nepomohol ani kresťanský krst  a následný zápis v matrike. Žiadne námietky evanjelikov týkajúce sa židovskej otázky nezabrali, skôr naopak prilievali olej do ohňa a ešte viac vyhrocovali vzájomné vzťahy medzi predstaviteľmi evanjelickej cirkvi a  Tukovým kabinetom, ktorý ich pohnútky si nesprávne vysvetľoval  a chápal ich skôr ako invektívy.

Tak sa to stalo aj 10 – člennej skupine židovských obyvateľov z Banskej Bystrice. Jej krst sa uskutočnil v skorých ranných hodinách  vo veľkonočnom čase v roku 1942. Keď po pokrstení skupinka vychádzala z kostola dverami sakristie, už na ňu čakali banskobystrickí gardisti s pristaveným nákladným autom. Židov naložili na korbu auta a odviezli neznámo kam.

Senior Ján Bakoss okamžite protestoval  a namietal, že sú to už  kresťania a nie Židia. Nepomohli žiadne argumenty. Dokonca jeden z banskobystrických evanjelických gardistov mu so smiechom povedal: „Pán senior ak sa budete zastávať Židov, môžete skončiť s nimi.“

Gardistove výhražné slová o tri roky neskôr sa naplnili, keď ho nacisti popravili 31.januára 1945 a identifikovali v masovom hrobe Martin – Stráne.

Evanjelický vojenský duchovný Kováč

Po rokoch sa nám v redakcii dostal do rúk originálny historický dokument – list väzneného evanjelického vojenského duchovného Kováča prezidentovi Jozefovi Tisovi z 20. mája 1944.

Obsah listu na jednej strane dokazuje statočnosť mnohých evanjelických kňazov počas  holokaustu, ale na strane druhej neľudskosť vtedajšieho gardistického režimu poplatného Hitlerovi, na čele ktorého stál katolícky kňaz.

Duchovný major Kováč bol pri reorganizácii brannej moci preložený do Banskej Bystrice. Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v lete 1941 a získaní dôkazov o vyvražďovaní Židov im začal pomáhať. Vzbúril sa „na mysli i duši“ a zo slovenského väzenia píše prezidentovi Jozefovi Tisovi:

„Dopočul som sa, že na Ukrajine sa konajú popravy Židov. Nechcel som tomu veriť. Keď ale v roku 1942 bol som od 18. januára do 15. februára na Ministerstve národnej obrany a videl som fotografie z popráv Židov, nemohol som, keďže som mäkkej povahy, odolať prosbám a plaču (cez priateľov a známych) utiekajúcich sa ku mne Židov a zvolil som pri nemožnosti dosiahnuť intervenciami pracovné povolenie z rôznych dôvodov, že prihlásim týchto do cirkve evanjelickej. Zapísal som týchto do matriky a podľa opísaných zápisov vydal som antidatované krstné listy.

Patričných som nepokrstil, lebo krst, ako sviatosť Pánom Ježišom ustanovenú, nechcel som zneužiť. Naopak, veriac vo vševedúcnosť božiu, bral som do úvahy v trápení duch, že by to bolo svätokupectvo, keby som krstil. Hoci som mal záruky o zapísaných, že sú to statoční ľudia, nemal som dosť dôkazov, že by iný dôvod, ako je presvedčenie podľa pravdy božej viedol týchto stať sa kresťanmi. Mimo slobodného rozhodnutia z bežných okolností, iba zachraňovať život, nepovažoval som týchto iba za proselitov k príprave dokázať, že za týmto rozhodnutím stoja celou dušou, až bude z hľadiska právneho možné týmto rozhodnúť o svojom osude.“

Ďalej sa v liste nachádzajú tieto slová evanjelického duchovného:  

„Podozrenie, že by som toto konal zo samej zištnosti, nezodpovedá ani povahe mojej ani okolnostiam, ktoré ma k tomu viedli, pri ináč vyhranenom stanovisku voči Židovstvu….

Hľadel som ale na to, že som kňaz a že vedomie a svedomie z obrázkov mi ukázaných z popráv židovských žien, detí a starcov mohlo by ma prenasledovať, keby som vidiac na smrť odsúdených nepodal pomocnú ruku. Tiež myslel som i na to, že krv týchto volala by zo zeme boží súd  a pomstu i  tých, ktorých nechali zhynúť.“

Následnej žiadosti väzneného evanjelického duchovného Kováča o milosť a zastavenie vyšetrovania s návratom k rodine prezident Tiso nevyhovel. Napokon ho z väzenia dostali jeho priatelia – právnici, s ktorými sa potom aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania…