Po mame pochádzam z učiteľskej rodiny, preto môj vzťah k učiteľom mi je dosť blízky. Vážim si ich prácu pri vzdelávaní a školskej výchove našich detí, ktorá je náročná a zaslúži si zodpovedajúce spoločenské ocenenie.
Pamätám si, ako môj otec položartom vravieval mame: „Komu že je lepšie, ako učiteľom, máte dva mesiace prázdnin a ešte sa sťažujete.“
Nevdojak som si na to spomenul teraz, keď Iniciatíva slovenských učiteľov organizuje od 25. januára neobmedzený ostrý štrajk. Nespokojní učitelia a školy sa registrujú na webe tejto iniciatívy. Podľa posledných údajov sa plánuje zúčastniť štrajku vyše 11.000 učiteľov z približne 700 škôl, pričom na Slovensku je takmer 89.000 učiteľov a viac ako 5.900 škôl.
Keďže tento štrajk nepodporuje Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, jedná sa o osobnú iniciatívu každého z protestujúcich, ktorý bude štrajkovať za svoje bez nároku na mzdu. Inými slovami 12 percent učiteľov využije svoje individuálne ústavné právo na štrajk a nenastúpi do práce na neobmedzený čas. Niektoré školy zostanú kvôli tomu zatvorené alebo budú mať obmedzenú prevádzku.
Každý normálny človek nepochybuje o tom, že mzdové či materiálne podmienky slovenských učiteľov a našich škôl by mali byť lepšie. Je úplne normálne, že za svoje oprávnené požiadavky bojujú učitelia všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré im umožňujú zákony tejto krajiny. Pretože sme súčasťou demokratickej Európy, na čele tohto boja stoja zvyčajne odbory, v tomto prípade školské. A tu je prvý kameň úrazu.
Slovenskí školskí odborári po dlhom vyjednávaní s vládou a sociálnymi partnermi vlani koncom októbra uzatvorili s nimi Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa, ktorá okrem iného zabezpečuje v roku 2016 zvýšenie miezd všetkých zamestnancov v školstve o 4 percentá. Následne koncom minulého roka schválili poslanci NR SR štátny rozpočet, v ktorom sú zakomponované aj vyrokované financie pre školstvo. Preto chcú odbory miesto štrajku premietnuť požiadavky učiteľov do programového vyhlásenia novej vlády po 5. marci.
V januári 2016, pár týždňov pred parlamentnými voľbami,prichádza iniciatíva nespokojných učiteľov s ultimatívnymi požiadavkami na vládu i parlament na ďalšie navýšenie platov, ktoré im za štyri roky volebného obdobia tejto vlády vzrástli o 22 percent, zatiaľ čo predchádzajúci vládnykabinet učiteľské platy nezvyšoval.
Isteže je rozdiel, či sa jedná o mladých nastupujúcich učiteľov alebo ich starších kolegov s dlhoročnou praxou, ale na riešenie tohto interného problému nášho školstva existuje iná odborná pôda, ako je ulica či zatvorené školy aj v Banskej Bystrici.
Zriaďovateľmi drvivej väčšiny materských, základných a stredných škôl, ktorých učitelia sa zúčastnia štrajku, sú miestne alebo regionálne samosprávy (zvyšok tvoria súkromné a cirkevné školy), ktoré učiteľov zamestnávajú a zároveň investujú do obnovy a prevádzky školských zariadení. Rodičia žiakov majú sledovať internet, kde sa na webových stránkach škôl dozvedia, či škola ich dieťaťa bude alebo nebude od pondelka zatvorená.
Ako sa zriaďovatelia vyrovnajú s faktom, že časť ich škôl bude občanom poskytovať základnú službu pre ich deti a časť nie, že mnohým rodičom vzniknú problémy v práci, keď sa o ich školopovinné deti budú musieť v tom čase postarať sami? Je zrejmé, že na to doplatia v prvom rade dotknutí rodičia, pretože deťom predĺžené zimné prázdniny nevadia…
Je tu ajkruciálna otázka- QUI BONO?Ak na jednej strane učiteľskáiniciatíva bojujeza zlepšenie podmienok v slovenskom školstve štrajkom, potom na strane druhej proti komu je tonasmerované a kto bude mať z toho úžitok?
Súhlasím so skúseným politológom Michalom Horským, ktorý to pomenoval presne: „Demokratická Európa nepozná prípad, že by parlament v decembri schválil štátny rozpočet predložený vládou aj s navýšením miezd pre zdravotníkov či učiteľov, ale v januári ho majú otvárať kvôli nespokojnej skupine tej či onej profesie. Ak by toto ktorákoľvek vláda pripustila, tak to bude kocúrkovský štát. To je zneužitie hoc aj oprávnených požiadaviek zdravotníkov či učiteľov na číry politický zápas.“
Pri všetkej úcte k našim učiteľom, či si to ich štrajkujúci kolegovia a kolegyne pripúšťajú alebo nie, táto protestná akcia v tomto čase má výsostne politický charakter. Je zameraná proti súčasnej vláde, ktorá paradoxne pre učiteľov urobila omnoho viac, ako tá predchádzajúca. Napokon zaznelo touž aj z úst niektorých iniciátorov štrajku a ich podporovateľov: „Každé percento z volebného výsledku vládnej stranydole bude dobré!“
Ak bytoto malo byť popri nátlaku na vládu cieľom a o takéto „učiteľské“ percentá by samali podeliť opozičné strany, tak to by bolo Pyrrhovo víťazstvo pre učiteľský stav na Slovensku…
Autor: Miro Toman, Foto: ilust.